Operácia Bagration

Z Wikipédie

Operácia Bagration

Postup v rámci operácie Bagration je vyznačený fialovou farbou

Dátum:	22. jún 1944 - 19. august 1944
Miesto:	Bielorusko
Výsledok:	Víťazstvo Červenej armády

Protivníci

Sovietsky zväz

Nacistické Nemecko

Velitelia

Konstantin Konstantinovič Rokossovskij, Georgij Žukov, Alexandr Vasilievskij

Ernst Busch, Walter Model, Ferdinand Schorner

Sila

2 300 000 mužov

800 000 mužov

Straty

178 000 mŕtvych a nezvestných, 578 000 ranených

220 000 mŕtvych, 160 000 zajatých

Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Veľká vlastenecká vojna
Operácia Barbarossa – Fínsko 1941-1944 – Boje o Leningrad – Bitka o Sevastopoľ – Bitka o Moskvu – Ržev-Vjazma – Druhá bitka o Charkov – Stalingrad – Bitka o Velikie Luki – Druhá Ržev-Syčevská ofenzíva – Kurská bitka – Bitka o Smolensk (1943) – Skok na Dneper – Bitka o Kyjev (1943) – Korsuň-Ševčenkovská operácia – bitka pri Kamenci-Podolskom – Operácia Bagration – Ľvovsko-Sandomierzská ofenzíva – Balkán 1944 – Karpatsko-duklianska operácia – Maďarsko 1944-1945 – Visliansko-Oderská operácia – Bitka o Königsberg – Bitka o Berlín – Pražská operácia – Mandžusko 1945

Operácia Bagration (po rusky: Операция Багратио́н) alebo Bieloruská ofenzíva bola jedna z bitiek Veľkej vlasteneckej vojny. Jej cieľom bola likvidácia zoskupenia nemeckých vojsk v Bielorusku. Boje sa začali symbolicky 22. júna 1944 a vyústili v likvidáciu nemeckej skupiny armád stred, bitka bola jednou z najväčších operácii vojny a vyústila v jednu z najväčších porážok Wehrmachtu za celú druhú svetovú vojnu. Krycí názov Bagration mal pripomínať cárskeho generála P.I. Bagrationa, ktorý zahynul v bitke pri Borodine.

Obsah

1 Celková situácia začiatkom roku 1944
- 1.1 Prípravy na ofenzívu
2 Bitka
3 Dohra
4 Externé odkazy
5 Referencie

[úprava] Celková situácia začiatkom roku 1944

Začiatkom roku 1944 bola Červená armáda pevne usadená na západnom brehu Dnepra a podnikla sériu operácii s cieľom oslobodiť zvyšok územia ZSSR. Na severe sovietsko-nemeckého frontu bola prelomená blokáda Leningradu, na juhu jednotky Červenej armády dosiahli hranice Rumunska. Využívajúc Hitlerovu snahu o obranu pozícii za každú cenu, útokmi na rôznych úsekoch frontu nútili Nemcov premiestňovať strategické zálohy a na veľké vzdialenosti.

V novembri 1943 sa na Tehereránskej konferencii zaviazali západní Spojenci Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, že na jar 1944 uskutočnia inváziu do Severného Francúzska a konečne vytvoria západný front. Stalin svojim spojencom na oplátku prisľúbil, že Červená armáda podporí operáciu veľkým útokom.

[úprava] Prípravy na ofenzívu

V apríli 1944 sovietsky hlavný štáb rozhodol, že hlavný úder letnej ofenzívy sa zameria na oslobodenie Bieloruska. Stalin zvolil krycí názov „Bagration“ na počesť svojho krajana - slávneho cárskeho vojvodcu z obdobia napoleonských vojen. Hlavným cieľom bolo zničiť nemeckú armádnu skupinu stred sústredenú okolo dopravných uzlov Vitebsk, Orša, Mogilev a Bubrujsk. Po ich eliminácií mohla Červená armáda ľahko oslobodiť Minsk a zatlačiť nepriateľa za sovietsko-poľskú hranicu z roku 1941.

Sovietsky zväz mal na uskutočnenie operácie v tomto sektore frontu k dispozícií asi 2,3 milióna mužov, 4000 tankov, 5000 lietadiel, 2000 kaťuší a neuveriteľných 22 000 diel, ktorých priehradná paľba mala rozmetať všetko čo sovietskym vojakom bude stáť v ceste. Generál Rokossovskij ako jeden z plánovačov útoku navyše nepoužil tradičný postup, ale rozdelil svoje jednotky na menšie časti, ktoré súčastne prenikli nemeckou línou a rozdelili nepriateľské sily na menšie časti.

Vzhľadom na to, že terén Bieloruska je plochý a navyše plný riek, lesov a hlavne nepriechodných močiarov bez dostatku kvalitných ciest, bolo preto potrebné aby pred začiatkom ofenzívy ženíjne jednotky vybudovali stovky kilometrov podvalových ciest. Toto bolo jedno z hlavných východísk, ktoré malo zabezpečiť hladký priebeh nasledujúcich bojov. V rámci príprav sa sovietski vojaci učili plávať, stavať plte, učili sa bojovať v lesoch a slatinách. Nemecké hlavné velenie predpokladalo, že hlavná časť novej sovietskej ofenzívy bude smerovať viac na juh smerom na Halič a preto Hitler sústredil všetky strategické rezervy na západnej Ukrajine. Skupine armád stred tak potom ostalo iba 800 000 mužov, ktorých mali ich protivníci prečísliť takmer 3x. Nemecké najvyššie velenie do poslednej chvíle útok v tejto časti frontu vôbec neočakávalo.

[úprava] Bitka

22. júna 1944 presne 3 roky od Nemeckého vpádu do ZSSR, sa o 5. hodine ráno rozochvela na niekoľko stoviek kilometrov širokom fronte zem pod ťažkou paľbou desiatok tisíc diel a raketometov. Na sovietskom pravom krídle zovrel už 26. júna 1. pobaltský front generála Bagramjana s časťou 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského veľké zoskupenie nemeckých vojsk pri Vitebsku. Na stednom úseku v oblasti Orše a Mogileva útočili hlavné sily 3. bieloruského frontu a 2. bieloruský front. Sovietske ľavé krídlo tvoril 1. bieloruský front pod velením Rokossovského. Už 48 hodín od začiatku útoku bolo jasné, že armádnu skupinu stred čaká záhuba. Dopomohol k tomu aj Hitler, ktorý nechcel dať súhlas na ústup. Namiesto toho, 28. júna poslal do oblasti Waltera Modela, aby zastavil rozbehnutú sovietsku ofenzívu. Model dostal k dispozícii 3 tankové divízie, ktoré zobral skupine armád juh a už nasledujúci deň jeho tanky vyrazili do protiútoku. Bolo ich však málo na to aby zastavili sovietske jednotky, navyše v tej istej dobe začali sovietske sily útok aj na skupinu armád juh. Nakoniec sovietske vojská vytvorili v nemeckej línii medzi armádnymi skupinami sever a juh 400 km širokú medzeru, ktorú už nemalo nemecké najvyššie velenie čím zaplniť.

3. júla 1944 tanky generála P.A. Rotmistrova vošli do Minska a uzavreli tým v pasci 50 000 nemeckých vojakov. Už 20. júla vojská 1. bieloruského frontu prekročili rieku Bug a začali oslobodzovať územie Poľska. 24. júla oslobodili sovietske jednotky prvý z veľkých nacistických koncentračných táborov v Poľsku - Majdanek. Sovietska ofenzíva sa zastavila 7. augusta na brehoch Visly pred bránami Varšavy. Na iných úsekoch sovietske vojská dosiahli hraníc Východného Pruska. 16. júla bola v Minsku usporiadaná slávnostná vojenská prehliadka, ktorej sa zúčastnilo 30 000 partizánov. Partizánska vojna v Bielorusku predtým nadobudla veľký rozsah. Podľa odhadov sa tam nachádzalo asi 370 000 partizánov, ktorý pôsobili nemeckým vojskám veľké starosti a nepríjemnosti. Dôkazom toho je, že pri odvetných akciách nemeckých vojsk zahynuli až 2 milióny obyvateľov krajiny.

[úprava] Dohra

V dôsledku rýchleho postupu sovietskych vojsk vypuklo 1. augusta Varšavské povstanie. Stalin však odmietol poskytnúť povstalcom pomoc, pretože väčšinu z nich tvorili prívrženci Londýnskej exilovej vlády. Ich likvidácia by jeho zámerom s Poľskom len prospela. Po skončení tvrdých bojov v prvých októbrových dňoch roku 1944 zostali z Varšavy iba ruiny. Sovietske vojská, ktoré prešli v priebehu 6 týždňov bojov 600 km, boli vyčerpané a neboli schopné ďalej postupovať. Celkovo mali asi 178 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 578 000 ranených. Nemecké straty sa zatiaľ vyšplhali na 220 000 mŕtvych a vyše 120 až 170 000 zajatých.

Strašné porážky Nemecka na obidvoch frontoch vyústili v sprisahanie nemeckých dôstojníkov, ktorí sa 20. júla 1944 pokúsili o atentát na Hitlera. Vodcovi Tretej ríše sa podarilo vyviaznuť iba zázrakom s ľahkými zraneniami.

Boje na východnom fronte však ďalej pokračovali. 14. augusta sa rozhoreli ťažké boje severozápadne od Ľvova, v oblasti Sandomierze, kde pokračovali boje v rámci Ľvovsko-Sandomierzskej ofenzívy. Sovietske vojská sa pri tom dostali niekoľko desiatok km od hraníc Slovenska a tým indukovali sled nezvratných udalostí, ktorý vyústil do začiatku Slovenského národného povstania.