Kaťuša (raketomet)

Z Wikipédie

Kaťuša bolo slangové pomenovanie sovietskych raketometov BM-8 kalibru 82 mm a BM-13 kalibru 132 mm (BM je skratkou ruského označenia Bojevaja mašina - bojové vozidlo).

Sovietska armáda tieto raketomety používala od Druhej svetovej vojny. Meno dostali podľa populárnej ruskej vojnovej piesne Kaťuša. Hovorilo sa im aj Stalinov organ (nem. „Stalinorgel“) pre kvílivý zvuk ich rakiet, ktoré boli navyše zoradené na raketomete podobne ako organové píšťaly. Nemecko nasadilo podobnú zbraň Nebelwerfer, Američania zase T40 Whisbang, montovanú na tanku M4 Sherman.

[úprava] Vývoj

Kaťušu navrhli inžinieri Georgij E. Langemak, Vladimír Artemiev, Boris Petropavlovsky, Jurij Pobedonoscev a ďalší pod Langemakovým vedením. V roku 1937 bol Langemak uväznený, mučený, odsúdený v zinscenovanom procese a popravený.

V priebehu vojny došlo k vylepšovaniu rakiet aj ich odpalovacích zariadení. Základná raketa M-13 (dolet 8 470 m) a jej subverzie boli najpoužívanejšími typmi. Žiadna z rakiet rovnakej kategórie nedosiahla taký dostrel, ani stupeň bojového nasadenia. V priebehu vojny bolo s využitím pôvodného raketového motora pripravených niekoľko ďaľších variantov rakiet. V porovnaní s pôvodnými leteckými raketami RS-132 boli dlhšie a množstvo ich pohonnej látky vzrástlo na 3,5 kg, mali tiež väčší dolet a mohutnejšiu bojovú hlavicu. Zatiaľ čo porovnateľné nemecké rakety boli stabilizované rotáciou pomocou šikmých plynových dýz, sovietske, britské aj americké rakety mali výrobne menej náročné a lacnejšie šípové stabilizátory s malými krídlami. To síce uľahčovalo ich použitie, ale stabilita i presnosť týchto rakiet bola oproti nemeckým nižšia. Pre to sa kaťuše odpaľovali strely postupne, keďže pri hromadnej salve by sa mohli zraziť.

Súbežne s vývojom nových rakiet, pokračovalo aj zdokonaľovanie odpalovacích zariadení a vozidiel na ktorých sa prevážali. Prvá zmena sa uskutočnila pre nízku priechodnosť automobilu ZIS-6 už koncom leta 1941. Odpaľovacie zariadenia sa začali montovať na tanku T-40 a T-60 s označením BM-8-24 a tiež na pásový traktor STZ-5-NATI. V apríli 1943 sa začali používať najmä nákladné autá dodané od západných spojencov v rámci lend and lease. Od polovice roku 1944 sa začali rozširovať nové vypúštacie zariadenia pre rakety M-30 a M-31. Nové zariadenie dostalo názov BM-31-12, keďže mohlo niesť 12 rakiet. Čas potrebný na zaujatie palebného postavena sa znížil z priemerných 3 až 4 hodín na 7 až 13 minút.

Kaťuše neboli veľmi presné, ale s obľubou sa používali pri kobercovom bombardovaní kvôli svojmu šokujúcemu psychologickému efektu a ničivým účinkom črepín rakiet na živú silu nepriateľa.

[úprava] Bojové nasadenie

Po prvý krát boli kaťuše skúšobne nasadené v bitke o Smolensk v lete 1941, kde zaznamenali úspech. 14. júla 1941 vpálila pokusná batéria zariadení BM-13 na na podvozkoch automobilov ZIS-6 salvu reaktívnych striel na železničný uzol a križovatku v Orši. Salva spôsobila Nemcom ťažké straty a silný požiar ktorý horel niekoľko dní. Nasledujúci deň kaťuše pomohli odraziť útok nemeckej pechoty cez rieku Oršica. Ich úspech sa stal čoskoro legendárny. Každé nové nasadanie kaťuší vyvolávalo medzi nemeckými vojskami veľké znepokojenie.

Hoci začiatkom veľkej vlasteneckej vojny operovala len 1 batéria týchto raketometov, za rok už na fronte bolo 216 oddielov vyzbrojených gardovými mínometmi, ako sa kaťuše oficiálne nazývali. Koncom roku 1944 už Červená armáda disponovala viac ako 10 000 raketometmi kaťuša.