Mannerheimova línia
Z Wikipédie
Mannerheimova línia je názov pre systém opevnení, ktorý v 20. a 30. rokoch vybudovalo Fínsko naprieč Karelskou šijou, aby prehradilo najľahšiu prístupovú cestu v prípade útoku ZSSR. Meno dostala po maršalovi Mannerheimovi, ktorý najskôr stavbu Línie navrhol a neskôr ako predseda Rady obrany riadil jej budovanie. Napriek povestiam a propagandistickým tvrdeniam Červenej armády sa jednalo prevažne o ľahké opevnenia, rozosiate príliš riedko, než aby ich bolo možné považovať za skutočne silno opevnenú líniu. Ťažké opevnenia sa v nej prakticky nevyskytovali, pretože podmáčaný terén neumožňoval ich stavbu. Hoci práve terén, v mnohých jej častiach neprehľadný a zle priechodný, jej dodával väčšiu obrannú hodnotu.
Obsah |
[úprava] Základné fakty
Línia pozostávala z izolovaných predsunutých a zdržiavacích postov (zvyčajne sa jednalo len o spevnené poľné opevnenia a drevené zruby), hlavnej línie a rezervnej línie. Bunkre a pevnôstky boli veľmi dobre maskované a vstavané do terénu, niekedy ale bolo možné odhadnúť polohu podľa štandardnej schémy doplnkových opevnení (napr. protipechotné zátarasy). Pevnostiam chýbali špeciálne typy pevnostných zbraní (dôsledok škrtov v rozpočte armády), čo znižovalo ich efektivitu.
[úprava] Hlavná línia
Hlavná línia o dĺžke 135 km siahala od Fínskeho zálivu (kde sa napájala na systém pobrežnej obrany tvorený minovými poľami a pobrežnými delostreleckými batériami) cez jazero Kuolema, dedinu Summa, jazero Muolaa k rieke Vuoksi a jezeru Suvanto a ďalej na sever k rieke Taipale a Ladožskému jazeru, kde jej ľavé krídlo chránili tri pobrežné batérie pri dedine Taipale. Sila línie sa menila v závislosti na type terénu a význame daného úseku opevnenia. Za najcitlivejšiu bola považovaná oblasť tzv. Viipurskej brány medzi jazerom Kuolema a riekou Vuoksi, kde rozľahlé zemiakoviská a hustá sieť komunikácii vytvárala najlepšie predpoklady pre vedenie modernej útočnej vojny. Tu boli vybudované najťažšie pevnosti i veľká časť bunkrov. Betónové pevnôstky boli doplnené protipechotnými a protitankovými zátarasmi, drevenými zrubmi a spevneným poľným opevnením. Naproti tomu najsevernejšia časť Línie, umiestnená prevažne v hlbokých lesoch a bažinách okolo rieky Taipale, bola tvorená iba drevenými zrubmi a nehlbokými zákopmi. Spoliehalo sa na prirodzenú silu obrany spočívajúcu v teréne a zlej prístupnosti oblasti.
[úprava] Rezervná línia
Rezervná línia sa nachádzala za dôležitejšou stredojužnou časťou Mannerheimovej línie. Odpájala sa v oblasti Vuosalmi a Vuoksi a pokračovala k rieke Tali, mestu Viipuri (Vyborg) a naväzovala na pobrežnú obranu Viipurského zálivu. Boli však podstatne slabšie a nekryli na rozdiel od hlavnej línie kľúčové pobrežné batérie na východnom brehu Viipurského zálivu, bez ktorých podpory bola obrana západného brehu zálivu príliš slabá, čo Červená armáda preukázala v marci 1940.
[úprava] Boje o Líniu v Zimnej vojne
Keď 30. novembra 1939 Červená armáda zaútočila na Fínsko, nebola Mannerheimova línia ešte dokončená. Hoci aj nedokončená dokázala v spojení so statočným a urputným odporom fínskej armády zastaviť na dva a pol mesiaca postup početne silnejšieho a lepšie vyzbrojeného nepriateľa. V krvavých bitkách v oblastiach Taipale, Vuoksi, Summy a jazera Muolaa stratila Červená armáda minimálne 150 000 mužov. Hlavná línia padla vo svojej stredojužnej časti 14. februára 1940, keď maršal Mannerheim uznal, že uzatvorenie kľúčových prielomov v oblasti Summa a Muolaa už nie je možné, a prikázal ústup na rezervnú líniu. Tá až do konca vojny nepadla (došlo len k menším prielomom, ktoré síce Fíni nedokázali uzavrieť, avšak Červená armáda ich nedokázala rozšíriť a využiť). Namiesto toho ale rezervnú líniu obišla útokom cez zamrznutý Viipurský záliv. Fínske sily síce dokázali jej útok stlmiť, hoci ku koncu vojny už bolo zjavné, že ak budú boje pokračovať, bude nevyhnutné rezervnú líniu vyprázdniť.
[úprava] Legendy o Mannerheimovej línii
Červená armáda v snahe zmierniť hanbu, ktorú jej Zimná vojna priniesla, vykreslila Mannerheimovu líniu ako „najsilnejšiu pevnosť Európy“. Jej konečné prelomenie mal byť obrovský triumf, akého mala byť schopná len tá „najväčšia a najsilnejšia armáda Európy“. V správach ruskej propagandy sa hovorilo o 1000 betónových pevností (v skutočnosti 160 betónových objektov, z toho 90 v hlavnej línii a 15 v opevnení mesta Viipuri), z ktorých desiatky mali 5-8 poschodí (najväčšie pevnosti mali poschodia dve). Toto sú samozrejme verzie iba pre verejnosť, ktorá sa navyše okrem územia ZSSR príliš neujala. V tajných materiáloch (najmä potom v súhrnnej správe o Zimnej vojne, ktorú pre Stalina a najvyššie velenie vypracoval maršal delostrelectva Voronov), sa sila Línie hodnotí omnoho triezvejšie, rovnako ako príčiny neúspechov Červenej armády.
[úprava] Pozrite sa tiež na
- Prvá bitka pri Taipale
- Druhá bitka pri Taipale
- Prvá bitka pri Summy
- Druhá bitka pri Summy
- Bitka o Západný breh Viipurského zálivu
[úprava] Zaujímavosť
Množstvo betónu použitého na vybudovanie Mannerheimovej línie (14 520 m³) je iba o trochu menšie než množstvo použité na postavenie helsinskej opery (15 500 m³).
