Histamín

Z Wikipédie

Histamín

CAS	51-46-6
Sumárny vzorec	C₅H₉N₃
Iné mená	2-(4-Imidazolyl)-ethylamin
Molárna hmotnosť	111,15 g/mol
Teplota topenia	84 °C
Teplota varu	210 °C
Skupenstvo	Pevné

Histamín (2-(4-Imidazolyl)-ethylamin) bol objavený v roku 1910 Henrym Dalem a v roku 1920 bol prekázaný ako hlavný mediátor alergických chorôb. Je to biologický aktívny amín, ktorý spoločne so serotoninom, endogenními polypeptidmi, prostaglandínmi a leukotrienmi zaraďujeme medzi tzv. autokokidy (gréc. autos = vlastný a akos = liečivo). Dnes je používaný k označeniu telu vlastných látok, ktoré sa účastnia na humorálnych reakciách. Nedá sa zaradiť ani medzi hormóny, ani medzi neurotransmitéry, ale pretože pôsobí blízko miesta svojho vzniku, bývajú niekedy označované ako lokálne hormóny.

[úprava] Funkcia

Úloha histamínu v priebehu fyziologických dejov zatiaľ nie je presne známa, jeho hlavné funkcie sú regelácia mikrocirkulácie v tkanivách pôsobením na H₁ a H₂ receptory v stenách ciev. Zdrojom takto pôsobiaceho histamínu sú jednak bunky umiestnené popri kapilárach, ako aj pri periférnych nervových zakončeniach, kde je histamín syntetizovaný ako mediátor plniaci rolu transmitéru. Histamín je dôležitým mediátorom skorej fázy alergeckej reakcii, ale aj zápalu a ovplivňuje žalúdočnú exkréciu.

[úprava] Umiestnenie

Väčšina histamínu je v organizme prítomná vo viazanej forme v granulách buniek a bazifilov v komplexe s heparínom a bielkovinou, plazmatická koncentrácia je za normálnych okolností veľmi nízka - menej než 9 nmol/l. Aby sa stal histamín aktívnim, musí byť uvolnený z heparinového komplexu. Napríklad morfín alebo tubokurarín ju z tejto väzby vytesní, bez toho aby sa poškodila bunečná stena. Pri fyzikálnom (chlad, ožiarenie), chemickom alebo mechanickom poškodení bunky nastáva jej degranulácia a histamín je pôsobením sodných ionov prítomných v extracelulárnej tekutine z tohto komplexu vytesnení. Dôležitým podnetom k degranulácii je imunopatologická reakcia I. typu podľa Coombsa a Gella, pri ktorej sa na povrch buniek a bazofilov naviaže protilátka IgE. Tento proces exocytotickej degranulácie je závislý na dodávke energie a prítomnosti vápenatých iónov. Histamín sa môže takto uvoľnovať i v priebehu iného typu imunitných reakcií na ktorých sa účastnia protilátky IgG a IgM za spolu účastnenia komplementu. Po imunologickej aktivácii povrchovej membrány dochádza k preneseniu signálu do vnútra bunky a k uvoľneniu preformovaných mediátorov alergickej reakcie.

[úprava] Účinky

Biologické účinky histamínu sa prejavujú po jeho uvolnení z buniek a bazofilov ako dôsledok väzby na špecifické receptory v tkanivách.

H₁-receptory sú prítomné na povrchu buniek hladkej svaloviny a endotelu ciev.
H₂-receptory na bunách žalúdočnej sliznice a myokardu.
H₃-receptory boly preukázané v centrálnom nervovom systéme.

Klinickým prejavom pôsobenia histamínu na kardiovaskulárny systém je pokles krvného tlaku a zvýšenie pulzovej frekvencie. Jedná sa o súčet vazodilatačného účinku a stimulačného pôsobenia na srdcový sval. Dôsledkom vplivu na mikrocirkuláciu a zvýšenej priepustnosti steny ciev je vznik odtokov kože a slizníc. Hladnké svaly čriev a bronchov sa kontrahujú, u gravidných žien môže sťahovanie stien delohy byť príčinou potratu. Histamín má mohutný sekrečný účinok na HCl v žalúdku. Agonistickým pôsobením na histaminové H₂-receptory v parientálnych bunkách dochádza nielen k sektrécii HCl, ale aj k sekrécii pepsínu a vnútorného faktoru.

[úprava] Negatívne účinky

Zlý vplyv uvoľneného histamínu na organizmus je možno tlmiť niekoľkými spôsobmi. Medzi jeho fyziologické antagonisty patrí napríklad adrenalín, ktorý sa používa pri liečbe anafylaxie. Degranuláciou buniek, spôsobenou napríklad imunopatologickými mechanizmami, sa potlačuje pôsobenie kromoglykátu (dinatrii cromoglicas) a nedocromilu, užívaných pri liečbe alergickej rinitídy a bronchiálneho astmatu. Uvoľnenie histamínu znižuje aj &beta 2-sympatomimetiká a niektoré antihistaminiká.

[úprava] Antihistaminiká

Hlavný článok o liekoch ktoré potlačujú účinok histamínov, pozri antihistaminiká.

Liečebné podávanie antihistaminík, teda liečiv, ktoré špecificky blokujú histaminové receptory na cieľových bunkách a pôsobia tak ako antagonisti cieľového tkanivového pôsobenia histamínu, predstavuje ďalšiu možnosť zníženia nepriaznivého vplyvu histamínu na organizmus. Terapeuticky sa používajú od roku 1940. V súčasnej dobe sa využívajú v liečbe prevažne antagonisti H₁ a H₂ receptorov. Selektívny antagonisti H₃- receptorov thioperamid, impromidin, burimamid dosiaľ nenašly vzhľadom k nie úplne jasnej funkcie H₃-receptorov klinické využitie.