Eduard III. (Anglicko)

Z Wikipédie

Eduard III. (* 13. november, 1312 – † 21. jún, 1377) z rodu Plantagenetovcov bol jeden z najúspešnejších anglických kráľov v stredoveku.

Jeho 50-ročná vláda začala, keď bol jeho otec Eduard II. 25. januára, 1327 zosadený z trónu, a vydržala až do roku 1377. Medzi jeho predchodcami iba Henrich III. vládol tak dlho ako on, a trvalo viac ako 400 rokov, kým ďalší monarch zotrval na tróne tak dlho. Eduardova vláda bola výrazná rozširovaním anglického teritória prostredníctvom vojen v Škótsku a vo Francúzsku. Eduardovi predkovia a jeho fenomenálne potomstvo poskytlo základ pre dve zdĺhave udalosti v britských a európskych dejinách, storočnú vojnu a vojnu ruží.

Obsah 1 Mladosť 2 Začiatky vlády 3 Storočná vojna 4 Externé odkazy

[úprava] Mladosť

Eduard, syn Eduarda II. a Izabely Francúzskej, sa narodil roku 1312 vo Windsorskom zámku. V roku 1320 sa stal grófom z Chesteru a roku 1325 mu jeho otec postúpil Aquitainské vojvodstvo a mladý Eduard bol vyslaný do Francúzska spolu so svojou matkou, aby sa stretol so svojím strýkom, Karlom IV., kráľom Francúzska.

Po návrate do Anglicka mocná kráľovná a jej milenec Roger Mortimer prinútili slabého a nepopulárneho Eduarda II. odstúpiť, a zvolili Eduarda III. za kráľa v roku 1327.

Eduard II. bol následne zavraždený a Izabela s Rogerom Mortimerom efektívne vládli Anglicku počas prvých rokov Eduarda III. na tróne.

[úprava] Začiatky vlády

Eduard III. bol korunovaný 25. januára 1327, keď mal 14 rokov, a o rok neskôr sa oženil s Philippou z Hainaultu. Časom mali spolu trinásť detí, vrátane piatich synov, ktorí dosiahli dospelosti. Ich najstarší syn a zároveň Eduardov dedič Čierny princ Eduard, narodený v roku 1330, sa stal slávnym vojnovým vodcom. V tom istom roku ako sa konal Eduardov sobáš, jeho strýko Karol IV. zomrel bez mužských dedičov, zanechávajúc za sebou gravidnú manželku, čiže najstarším mužským potomkom (cez Izabelu) sa stal Eduard III.

V roku 1330 sa osemnásťročný Eduard zmocnil anglického kráľovského dvora, zvrhol Mortimera, ktorý bol neskôr popravený, a zbavil Izabelu moci, ale ušetril jej život.

Vláda Eduarda III. bola výrazná pokračujúcou vojnou so Škótskom, ale viac vojnou s Francúzskom (storočná vojna). Jeho prvý väčší vojenský úspech bola bitka o Halidonský vrch v roku 1333, ktorú vyhral s podporou jeho „bábky“, nového škótskeho kráľa, Eduarda Balliola, v neprospech jeho vlastného švagra Dávida II.

[úprava] Storočná vojna

Eduardovmu nároku na spojenie anglického a francúzskeho trónu odporovali francúzski šľachtici, ktorí sa odvolávali na salický zákon (Lex Salica; zákony Salických Frankov), ktorý tvrdil, že kráľovské následnictvo nemôže uznať ženskú panovníčku (ako napríklad Eduardovu matku Izabelu alebo kráľovnú Janu II. Navarrská), a ktorý ustanovil za právoplatného kráľa Francúzska Filipa VI., Eduardovho bratranca a dediča Karla Valois, mladšieho syna Filip III..

Eduard vyhlásil roku 1337 Filipovi vojnu a 26. januára 1340 sa vyhlásil za francúzskeho kráľa. Tento konflikt zahájil storočnú vojnu, trvajúcu až do 15. storočia. V roku 1346 Eduard porazil Francúzsko v bitke pri Kreščaku, sprevádzaný pri tomto boji svojím šestnásťročným synom Čiernym princom.

Čierny princ Eduard velil aj víťaznej anglickej armáde v bitke pri Poitiers, v ktorej sa mu podarilo zajať francúzskeho kráľa Jána II.. Prvé obdobie storočnej vojny ukončil mier v Brétigny, ktorý dovoľoval Angličanom ponechať si všetky dobyté územia vo Francúzsku.

[úprava] Externé odkazy