Dioklecián
Z Wikipédie
Dioklecián alebo Diocletianus, celým menom Gaius Aurelius Valerius Diocletianus, pôvodným menom Diokles (* asi 243 – † asi 313) bol rímsky cisár od 20. novembra 284 do 1. mája 305. Jeho vládou sa začína nové obdobie rímskych dejín - obdobie neskorého cisárstva.
Obsah |
[úprava] Pôvod
Pochádzal z chudobnej ilýrskej rodiny z Dalmácie a pôvodu bol celkom neslávneho. Väčšinou sa myslí, že bol synom pisára. Stal sa vojakom a vo svojej vojenskej kariére úspešne postupoval až sa stal veliteľom stráže cisára Numeriana. Keď bol v roku 284 Numerianus zavraždený, vojaci zvolili Diokla za cisára.
[úprava] Diokleciánove reformy
Dioklecián bol po sto rokoch prvým cisárom, ktorý sa udržal pri moci dlhšie ako dvadsať rokov vďaka svojim vojenským schopnostiam a organizačnému talentu. Ríša bola v zlom stave. Hospodársvo sa dostalo do úpadku, štátna pokladnica bola prázdna, vojsko bolo demoralizované.
Ešte skôr ako zaviedol rad nových reforiem, ktoré mali ríšu zachrániť, musel ríšu zjednotiť, lebo na západe vládol od roku 283 starší brat mŕtveho cisára Carinus. K ich ozbrojenému meraniu síl došlo onedlho, skončilo prehrou Carina pri rieke Morave v dnešnom Srbsku. Dioklecián si potom v prvom rade upevnil moc a zabezpečil sa oddanou telesnou strážou a tajnou službou. Zavedením novej meny, priamych daní a ďalším radom hospodárskych, politických a vojenských reforiem zreorganizoval rímsku ríšu tak, že mohla byť ešte po celých sto rokov pevným štátnym celkom.
Celý čas jeho vlády však vyplnili vojny. Bojoval s Alemanmi, Frankmi a Burgundmi. V Gálii vypuklo povstanie, v Británii sa vojvodca Carausius vzbúril a vyhlásil sa za cisára.
[úprava] Tetrarchia
Dioklecián vymenoval v roku 285 za spoluvládcu svojho krajana Maximiána. V roku 293 si potom Dioklecián i Maximián pribrali ďalších spoluvládcov, ktorým udelili titul Caesar, a sami si vybrali titul Augustus. Títo caesari (Gaius Galerius a Konštancius Chlorus) mali formálne nižšie postavenia.
Na sklonku Diokleciánovej vlády (303), došlo k prenasledovaniu kresťanov. Cisár vydal postupne štyri edikty, ktorými zbavoval kresťanov osobnej slobody, nariadil zničiť kresťanské kostoly, mučením ich nútili vzdať sa svojej viery. Štvrtý edikt, ktorý historici nazývajú krvavý, nariaďoval uctievanie štátnych bohov a obetovať im alebo zomrieť. V niektorých provinciách ríše sa popravy kresťanov vykonývali hromadne, boli miesta, kde bolo popravovaných 10 až 100 kresťanov denne. Všetka tá snaha neviedla k trvalému úspechu. Kresťanstvo sa o desať rokov stalo štátom uznávaným náboženstvom. Konštantín Veľký (syn Konštancia Chlora) v roku 313 to zabezpečil dokumentom nazývaným Milánsky edikt. Cisár Dioklecián si vyslúžil od kresťanských spisovateľov negatívne hodnotenie.
[úprava] Abdikácia
V roku 305 sa päťdesiatdeväťročný Dioklecián vzdal vlády a odsťahoval sa do prímorského paláca v dalmatínskom meste Salonae (dnes Split), kde zomrel v roku 313.
