Bitka pri Lipanoch

Z Wikipédie

Bitka pri Lipanoch bolo rozhodujúce stretnutie, ktoré skončilo husitské vojny.

V nedeľu 30. mája 1434 sa postavili proti sebe, neďaleko malej dediny Lipany, spojené sily radikálnych husitov (Táboriti, vedení Prokopom Holým a Sirotkovia Jána Čapka zo Sán) na strane jednej a koalícia umiernených kališníkov a katolíkov na strane druhej. Umiernená strana bola početne značne silnejšia, ale radikáli sa zasa mohli pochváliť zohranou a skúsenejšou armádou. Inak však medzi stranami veľké rozdiely neboli.

Obe používali klasickú husitskú taktiku a výzbroj. Proti iste skúsenému a úctyhodnému veliteľskému tandemu Prokop Holý a Ján Čapek zo Sán sa postavil nemenej skúsený a schopný umiernený kališník Diviš Bořek z Miletínka, starý spolubojovník Jána Žižku.

Bitka sa zo začiatku vyvíjala trošku nudne. Radikálna strana, ktorá dorazila na bojisko skôr, zaujala výhodné postavenie na návrší juhozápadne od Lipan a uzavrela sa vo vozovej hradbe. A čakala. S dostatkom zásob si mohla čakanie dovoliť, spoliehala sa totiž na nervozitu svojich nepriateľov, ktorí budú nervózni z toho, že ich vlastné panstvá a oblasti sú nechránené. Posily naviac očakávala iba ona. Výsledkom mal byť buď rozpad a oslabenie katolíckej strany, alebo jej generálny útok, no za veľmi nevýhodných podmienok. Velitelia umiernených si tohoto samozrejme boli vedomí (na mieste svojich nepriateľov by nepochybne zvolili rovnaký postup) a rozhodli sa použiľ lesť, ktorá by patovú situáciu vyriešila.

Diviš Bořek z Miletínka rozdelil svoju jazdu na dve časti. Jednu skryl v dolinke neďaleko vozovej hradby nepriateľa a druhú poslal do útoku. Ten samozrejme nemohol uspieť a nikoho neprekvapilo, že už po prvých salvách a mŕtvych sa provokujúca jazda zastavila a dala sa na ústup, či skôr útek.

A v tej chvíli sa Prokop Holý a Jan Čapek ze Sán dopustili osudnej chyby. Pri pohľade na utekajúceho nepriateľa si „Boží bojovníci“ spomenuli na predchádzajúce ľahké víťazstvá nad krížovými výpravami a na svojich spanilých jazdách, ktoré im Boh "daroval" a otvorili vozovú hradbu, aby aj teraz znovu zničili dezorganizovanú a demoralizovanú jazdu nepriateľa. Umiernení počkali, až bude Jan Čapek zo Sán dosť ďaleko od hradby a všetci budú zaujatí sledovaním rodiaceho sa masakru, a potom ich skrytý oddiel zaútočil. Nebol dosť silný, aby dobyl vozovú hradbu a zničil nepriateľa, ale na to, aby splnil svoju úlohu a udržal nepriateľskú hradbu otevorenú až do príchodu pechoty, bol silný dosť. Vzápätí potom, čo zaútočil, sa vozová hradba umiernených rozpadla a pechota sa vrhla jazde na pomoc. Ustupujúci oddiel prestal utekať, obrátil sa, aby sa stretol s jazdou sirotkov. Až nečakaná zmena v správaní nepriateľa vzbudila v hlavnom veliteľovi sirotkov podozrenie. Jediný pohľad na bojisko mu povedal všetko. Videl valiacu sa pechotu umiernených, a videl boj, ktorý sa rozpútal v neuzatvorenej medzere medzi vozmi, ktorou opustil svoju pojazdnú pevnosť. Okamžite mu bolo jasné, že sa nepodarí včas uzavrieť ani vnútornú hradbu.

Skúsený veliteľ nezaváhal. Dobre videl zúfalé signály, ktorými ho volal na pomoc Prokop Holý, ktorý zostal s pechotou pri vozoch. Ale aj jemu muselo byť jasné, že je neskoro. Hradbu sa nepodarí uzavrieť a dokonca aj prostí vojaci poznali základné pravidlo, ktoré za celú dobu existencie husitskej vojnovej taktiky nikdy nesklamalo: ak padne vozová hradba, je bitka stratená. A Ján Čapek zo Sán mal povinnosť k svojim mužom. Ak nemohol zachrániť pechotu, ešte tu bola jazda okolo neho a nedobytné mesto Kolín neďaleko. Jeho útek z bojiska mu od prohusitsky orientovaných historikov vyneisol punc zradcu a zbabelca. Väčšina historikov zaoberajúcich sa primárne vojenstvom s tým ale nesúhlasí. Podľa nich bolo jeho rozhodnutie pragmatické a správne, v danej chvíli bola bitka aj tak stratená a Jan Čapek zo Sán urobil to, čo bolo jeho povinnosťou - ak nemohol zvíťaziť a zachrániť všetkých svojich spolubojovníkov, zachránil aspoň tých, čo mohol.

Bitka sa skončila masakrom, kedy víťazi zlikvidovali drtivú väčšinu zajatcov - tým bolo zlikvidované jadro sirotských a táborských poľných vojsk. Oba zväzy (sirotský a aj táborský) sa rozpadli. Časť sa pripojila k umierneným kališníkom, časť odišla do zahraničia za kariérou žiadaných žoldnierov. A časť zostala a stále vzdorovala - napríklad Jan Roháč z Dubé. Nemohli sa však udržať dlhšie. Husitské vojny v Čechách končili.

Roku 1881 bola na návrší pri Lipanoch postavená pamätná mohyla.