Linus Carl Pauling
Z Wikipédie
 |
Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohoto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje pravopisné alebo iné chyby. Prosím opravte a vylepšite tento článok. Po úprave článku môžete odstrániť túto poznámku. Viac informácií nájdete v článku Ako upravovať stránku. |
| Linus Carl Pauling | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 28. február 1901 Portland, Oregon, USA |
| Úmrtie | 19. august 1994 Big Sur, Kalifornia, USA |
| Pozri aj Biografický portál | |
Linus Carl Pauling (* 28. február 1901, Portland – † 19. august 1994, Big Sur) bol americký fyzik a biochemik, široko známy ako chemik 20. storočia.
Pauling bol priekopník kvantovej mechaniky v chémii. V roku 1954 získal Nobelovu cenu za chémiu za svoj výskum podstaty chemickej väzby. Bol tiež dôležitou osobou pri určovaní bielkovinovej štruktúry a bol jedným zo zakladateľov molekulárnej biológie. Pauling je známy ako všestranný bádateľ v anorganickej chémii, organickej chémii, metalurgii, imunológii, anesteziológii, psychológii, rádioaktívneho rozpadu a vo výskume následkov atómových zraní. V roku 1962 získal za svoju kampaň proti pozemnému testovaniu nukleárnych zbraní Nobelovu cenu za mier, čím sa stal jediným nositeľom dvoch Nobelových cien. Neskôr sa stal propagátorom pravidelného požívania veľkých dávok Vitamínu C.
[úprava] Detstvo
Pauling sa narodil v Portlande v štáte Oregon ako syn Hermana Henryho Williama Paulinga (1876 - 1910) a Lucy Isabelle Darlingovej (1881 - 1926). Herman bol neúspešný lekárnik ktorý sa medzi rokmi 1903 až 1909 často sťahoval so svojou rodinou, nakoniec sa usadili v Portlande. Herman zomrel v roku 1910 na krvácanie do brušnej duti z dôvodu prasknutia vredu, preto sa Isabelle musela starať o Linusa a jeho dvoch mladších súrodencov: Pauline Paulingovú (1901 - 2003) ktorá si vzala Thomasa Josepha Neya (1991 - 1963) a Frances Lucille Paulingovú (*1904).
Pauling bol dychtivý čitateľ už ako dieťa, až raz jeho otec napísal list do miestnych novín s výzvou na návrhy ďalších nových kníh, ktoré by ho zamestnali na nejaký čas. Linusov priateľ, Lloyd Jeffress, mal malé chemické laboratórium v spálni, keď Pauling bol na základnej škole, Jeffressovo laboratórium ho inšpirovalo na budúcu voľbu povolania ako chemik.
Na strednej škole, Pauling pokračoval s experimentmi v chémii, pričom si požičiaval mnoho vybavenia a materiálu z opustenej oceliarskej fabriky, kde pracoval jeho starý otec ako nočný strážnik.
Pauling nesplnil isté požadované kurzy z amerických dejín a tak nemohol dostať stredoškolský diplom. Škola mu udelila diplom o 45 rokov neskôr až vtedy, keď dostal Nobelove ceny.
[úprava] Vysoká škola
V roku 1917 Pauling začal navštevovať Oregonskú vysokú školu poľnohospodarsku (ďalej len OAC) v Corvallise, dnes Univerzita štátu Oregon. Potreboval peniaze, preto musel pracovať na plný úväzok a zároveň mal normálny školský rozvrh. Po druhom roku sa plánoval zamestnať v Portlande, aby pomohol svojej matke, ale univerzita mu ponúkla miesto učiteľa kvantovej analýzy (kurz, ktorý Pauling dokončil ako študent). To mu dovolilo pokračovať v štúdiách na OAC.
Počas posledných dvoch rokov na OAC sa Paulig začal zaujímať o prácu Gilberta Lewisa a Irvinga Lanqmuira o elektrickej štruktúre atómov a ich väzieb pri tvorení molekúl. Rozhodol sa upriamiť pozornosť na výskum vplyvu fyzikálnych a chemických vlastností látok vo vzťahu k štruktúre ich atómov, pričom sa stal jeden zo zakladateľov nového odboru, kvantovej chémie.
[úprava] Manželstvo
Vo svojich neskorších rokoch sa zoznámil s Ave Helen Millerovou, spoluštudentkou. Vzal si ju za manželku 17. júna 1923, mali troch synov a dcéru.
V roku 1922 Pauling spromoval na OAC a odišiel študovať na Kalifornský technologický inštitút („Caltech“) v Pasadene v Kalifornii. Jeho absolventský výskum zahŕňal používanie röntgenových lúčov a ich vplyv na štruktúru kryštálu. Publikoval sedem prác na tému kryštálová sústava minerálov počas pobytu v Caltech. Svoj PhD titul získal, s vyznamenaním, v roku 1925.
[úprava] Skorá vedecká kariéra
Pauling neskôr odcestoval do Európy vďaka Guggenheimovemu štipendiu, kde študoval pod vedením Arnolda Sommerfelda v Mníchove, Nielsa Bohra v Kodani a Erwina Schrödingera v Zürichu. Všetci jeho učitelia pracovali na poli kvantovej mechaniky. V čase, keď študoval na OAC, Pauling ako prvý načrtol myšlienku chemickej kvantovej mechaniky. Začal sa zaujímať o to, ako by mu tieto poznatky pomohli v chápaní vecí, ktorým sa venoval, elektrickej štruktúre atómov a molekúl. V Európe Paling spolu s Walterom Heitlerom a Fritzom Londonom ako prvý vykonali kvantovú mechanickú analýzu vodíkových väzieb. Pauling venoval 2 roky zo svojho pobytu v Európe tejto práci a rozhodol sa, že táto práca bude ťažiskom pre jeho nasledujúci výskum. Stal sa jedným z prvých vedcov na poli kvantovej chémie a zakladateľ aplikácie kvantovej teórie na štruktúru molekúl. V roku 1927 dostal nové miesto ako asistent profesora v Caltechu pre teoretickú chémiu.
Pauling začal svoju kariéru v Caltechu veľmi produktívne, 5 rokov pokračoval v skúmaní vplyvu röntgenových lúčov na kryštály a vykonával výpočty kvantovej mechaniky na atómoch a molekulách. Publikoval asi 50 prác počas týchto 5 rokov. V roku 1929 sa stal mimoriadnym profesorom a v roku 1930 plnohodnotným profesorom. V roku 1931 Americká chemická spoločnosť ocenila Paulinga Langmuirovou cenou za najvýznamnejšiu prácu vo vede do veku 30tych rokov. V roku 1932 Pauling publikoval to, čo pomenoval ako svoju najdôležitejšiu prácu, z ktorej neskôr vychádzal pri koncepte hybridizácie atómových orbitálov a analýze tetravalencii uhlíkatých atómov.
Pauling sa veľmi zblížil s Robertom Oppenheimerom, ktorý každoročne chodil do Caltechu, kde prednášal a robil výskum. Rozhodli sa spoločne pustiť do výskumu podstaty chemickej väzby; Oppenheimer mal dodať matematickú časť a Pauling interpretovať výsledky. No tento blízky vzťah sa čoskoro ukončil. Oppenheimer začal mať príliš blízky vzťah k Paulingovej žene, Ave Helenovej. Raz, keď Pauling bol v práci, Oppenheimer prišiel ku Paulingovej žene a vynútil si prijatie, žiadal ju, aby sa k nemu pridala pri ceste do Mexika. Ava ostro odmietla a povedala o tejto ponuke Paulingovi. To a jej zjavná nenútenosť ohľadom tohto incidentu, ho znepokojila a okamžite navždy prerušil priateľstvo s profesorom Oppenheimerom. Napriek tomu Oppenheimer pozval Paulinga na miesto šéfa Chemickej divízie na projekte atómovej bomby. (Pauling odmietol s odôvodnením, že je pacifista).
V lete 1930 Pauling odišiel do Európy, kde sa učil o použití elektrónov pri štúdiach ohybu, podobných štúdiám, ktoré robil s röntgenovými lúčmi. Spolu so svojim študentom, L. O. Brockwayom, postavil v Caltechu nástroj na ohyb elektrónov a použil ho pri študovaní molekulovej štruktúry mnohých chemických látok.
Linus Pauling predstavil koncept do elektronegativity v roku 1932. Použitím rôznych vlastností molekuly, ako napríklad energetická náročnosť pri rušení väzby alebo dipólový moment molekúl, vytvoril stupnicu s hodnotami pre väčšinu časť prvkov, Paulingovu stupnicu. Tá sa používa pri určení druhu väzby medzi dvoma atómami v molekule.
[úprava] Práca na podstate chemickej väzby
V roku 1930 začal Linus publikovať práce o podstate chemickej väzby, ktorá vyvrcholila v jeho slávnu prácu publikovanú v roku 1939. Jeho ocenenie Nobelovou cenou je hlavne zalozené na tomto výskume „za výskum o podstate chemickej väzby a jej aplikácie pri objasňovaní štruktúry komplexných látok“. Pauling zhrnul svoju prácu o chemickej väzbe v práci Podstata chemickej väzby, veľkom diele, ktoré je pravdepodobne najvplyvnejšou prácou publikovanou v chémii. Predstavu o jej dôležitosti podáva skutočnosť, že počas 30 rokov od publikovania tejto práce bola kniha citovaná viac ako 16 tisíc krát. Aj dnes, mnoho moderných vedeckých prác a článkoch v časopisoch cituje toto dielo, viac ako pol storočia po jeho zverejnení.
Časť Paulingovej práce o podstate chemickej väzby ho viedla k zavedeniu konceptu orbitálovej hybridizácie. Pri opisovaní elektrónov u atómu je normálne ich opisovať ako orbitály typov napríklad s, p, d atď., ale pri opisovaní molekulových väzieb je lepšie vytvárať funkcie, ktoré čiastočne opisujú vlastnosti každého z nich. Napríklad jeden 2s orbitál a tri 2p orbitály v atóme uhlíka môžu byť skombinované tak, že vytvoria štyri ekvivalentné orbitály (hybridný orbitál sp3), ktoré by boli vhodné na opísanie uhlíkatých zlúčenín ako napríklad metánu, alebo 2s orbitál môže byť skombinovaný s dvoma 2p orbitálmi pri vytvárení troch ekvivalentných orbitálov (hybridné orbitály sp2), kde zostávajúci 2p orbitál zostane nehybridizovaný, a tak môže byť vhodným orbitálom pri opisovaní nenasýtených uhlíkatých zlúčenín ako napríklad etylén. Iné hybridizačné schémy sa dajú taktiež nájsť v rôznych typoch molekúl.
Iná oblasť, v ktorej Pauling pracoval, bol vzťah medzi iónovými väzbami, kde sa elektróny prenášajú medzi atómami a kovalentnými väzbami, kde sú elektróny spoločné pre viaceré atómi. Pauling ukázal, že tieto väzby boli len extrémy, medzi ktorými sa nachádza väčšina naozajstných prípadov. Najmä tu bol užitočný koncept Paulingovej eletronegativity - rozdiel elektronegativít medzi pármi atómov je najistejší prediktor stupňa ionizácie väzby.
Treťou témou, o ktorú sa Pauling zaujímal v oblasti skúmania podstaty chemickej väzby bolo zdôvodnenie štruktúr aromatických hydrokarbónov, najmä prototypu benzénu. Najlepší opis benzénu pochádza od nemeckého chemika Friedricha Kekulého. He had treated it as a rapid interconversion between two structures, each with alternating single and double bonds, but with the double bonds of one structure in the locations where the single bonds were in the other. Pauling showed that a proper description based on quantum mechanics was an intermediate structure containing some aspects of each. The structure was a superposition of structures rather than a rapid interconversion between them. The name „resonance“ was later applied to this phenomenon. In a sense, this phenomenon resembles that of hybridization, described earlier, because it involves combining more than one electronic structure to achieve an intermediate result.
[úprava] Práca na biologických molekulách
 |
| Objavitelia DNA |
| William Astbury |
| Oswald Avery |
| Francis Crick |
| Erwin Chargaff |
| Max Delbrück |
| Jerry Donohue |
| Rosalind Franklinová |
| Raymond Gosling |
| Phoebus Levene |
| Linus Pauling |
| Sir John Randall |
| Erwin Schrödinger |
| Alec Stokes |
| James Watson |
| Maurice Wilkins |
| Herbert Wilson |
Okolo roku 1930 Pauling sa rozhodol začať skúmať nové oblasti vedy. Na začiatku svojej kariéry, nevenoval veľkú pozornosť študovaniu biologických molekúl. Ale ako sa v Caltechu začala formovať silná skupina biológov a Pauling začal spolupracovať s významnými biológmi ako Thomas Hunt Morgan, Theodosius Dobzhanski, Calvin Bridges, a Alfred Sturtevant začal sa zaujímať o štúdium biologických molekúl. Jeho prvá práca v tejto oblasti ovplivnila štuktúru hemoglobínu. Bol schopný demonštrovať to, že hemoglobínová štruktúra sa mení podľa toho, či obsahuje alebo neobsahuje atóm kyslíka. Ako výsledok jeho skúmania, rozhodol sa pre rozšírené štúdium proteínových štruktúr. Vrátil sa ku používaniu X-lúčov pri analýze. Proteínové štruktúry boli prístupné pre tento druh analýzi, viac ako analýzi minerálnych kryštálov v jeho predošlej práci. Najlepšie obrázky proteínov za pomoci X-lúčov boli zriadené v 30. rokoch 20. storočia britským kryštálografom William Astbury.
Paulingovi zabralo 11 rokov na vyriešenie problému: jeho matematické analýzi boli v poriadku, ale Astburyho obrázok študoval s takého pohľadu, že proteínové molekuly sa odkláňali s pravdepodovnej pozícii. Pauling sformuloval model pre štruktúru hemoglobínu kde atómy boli zoradené v heliocentrickom vzore a aplikoval tento nápad do proteínovej štruktúry.
V roku 1951, na základe štruktúry aminokyselín, peptidov a planarity peptidových väzieb, Pauling so svojimi kolegami spravne navrhli, ze sekundarne motivy struktury proteinov su alfa helix (α-helix) a beta skladany list (β-sheet). Táto práca doložila jeho schopnosť myslieť nekonvenčne, jeho neortodoxný predpoklad predpokladal, že jedna strana helixu môže obsahovať nespočetné množstvo zbytkov aminových kyselín.
Pauling neskôr navrhol heliocentrickú štruktúru pre deoxyribonukleové kyseliny (DNA), ale v tejto štruktúre nepochopitelne urobil niekoľko základných chýb. Sir Lawrence Bragg bol znechutený tým, že Pauling ako prvý objavil alfa helix. Braggov tím urobil základnú chybu pri vytváraní modelov proteínov a neroznávaní rovinnej podstaty peptidových väzieb. Keď zistil, že Pauling pracoval v Cavendishskýh laboratóriach na molekulárnom modely DNA štruktúry, Watson a Crick boli schopný vytvoriť molekulárny model DNA za pomoci použitia nepublikovaných dát od Maurice Wilkins a Rosalind Franklinovej z King univerzity. Neskôr v roku 1953 James Watson a Francis Crick v vytvorili správnu štruktúru pre DNA dvojitý helix. Jedna z nevýhod s ktorou bojoval Pauling pri svojej práci bolo to, že nemal prístup ku fotografiám vysokej kvality vytvorených pomocou X-lúčov ktoré poriadila Rosalind Franklinová, ktoré Watson a Crick videli. Plánoval sa zúčastniť konferencie v Anglicku, avšak bolo mu toto stretnutie znemožnené, pretože Americký úrad mu zobral pas s odôvodnením, že sympatizuje s komunistami. Toto sa udialo na začiatku McCarthyho prezidentovania v Spojených štátoch.
Pauling taktiež študoval enzýmové reakcie a bol medzi prvými ktorý ukázalo to, že enzými stabilizujú celú reakciu a prechod medzi štádiami v reakcii, toto je pohľad ktorý je základ pre pochopenie mechanizmu. Bol taktiež jeden z vedcov ktorí predpokladal spojenie antilátok s antigénmi ktoré sú dôležité pri komplementarite medzi ich štrukrúrami. Počas tohto obdobia, spolu s biológom Max Delbruckom, napísali prvé dielo o replikácii DNA ktoré skôr prebieha za pomoci komplementarity ako pomocou podobnosti ako predpokladali niekoľký výskumníci.
[úprava] Pauling ako mierový aktivista
Pauling bol prakticky do začiatku 2. svetovej vojny apolitický, ale vojna výrazne zmenila jeho život a tak sa stal mierovým aktivistom. Počas začiatku Projektu Manhattan, Rober Oppenheimer ho pozval na miesto riaditeľa Chemickej divízie projektu, ale odmietol ponuku s vysvetlením, že je pacifista. V roku 1946 sa pridal ku Krízovemu výboru Atómových vedcov, vedeným Albertom Einsteinom, ktorých úloha bola varovať verejnosť o nebezpečenstve vývoja nukleárnych zbraní. Jeho politické aktivity prinútili Americké úrady odobrať Paulingovy pas v roku 1952, kedy bol pozvaný na konferenciu vedcov v Londýne. Krátko pred ceremóniou v Štokholme mu v roku 1954 vrátili pas, kedy získal jeho prvú Nobelovu cenu. Spolu s Einsteinom, Bertrandom Russellom a ďalšími ôsmymi poprednými vedcami a intelektuálmi podpísal v roku 1955 Russell-Einsteinov manifest.
V roku 1957, Pauling začal spisovať petíciu v spolupráci s biológom Barry Commonerom, ktorý študoval rádioaktívny stroncium 90 v mliečnych zuboch detí v Severnej Amerike a urobil záver, že pozemné nukleárne testovanie môže spôsobiť ohrozenie života počas rádioaktívnom rozpade. Takisto sa zúčastnil verejnej debate s atómovým fyzikom Edwardom Tellerom o aktuálnej problematike vytváraní mutácii z dôsledku rádioaktívneho rozpadu. V roku 1958, Pauling spolu so svojou ženou prezentovali v USA petíciu podpísanú viac ako 11 tisícmi vedcami ktorý volali po ukončeniu atómového testovaniu. Verejný tlak nasledovne viedol ku moratóriu pozemnému testovaniu nukleárnych zbraní, nasledujúcim Partial Test Ban Treaty, podpísaným v roku 1963 Kennedym a Chruščovom. V deň keď zmluva sa stala právoplatná, Komisia Nobelovej ceny ocenila Paulinga Nobelovou cenou s vysvetlením: „Linus Carl Pauling, ktorý od roku 1946 vedie nekonečnú kampaňnie nie len proti nuleárnym testom, nie len proti šireniu vojenského zbrojenia, nie len proti ich použitiu, ale proti celému zbrojeniu ako riešenie medzinárodných konfliktov.“ Medzi zaujímavosti patrí, že Caltechstské Chemické oddelenie, ktoré bolo obozretné ku jeho politickým postojom, mu nepogratuloval ku získaniu Nobelovej ceny. I keď, Biologické oddelenie mu urobilo menšiu oslavu, kde ocenili a prejavili mu sympatie ohľadom jeho práci na radiačných mutáciach.
Mnoho Paulingových kritikov, vrátane vedcov ktorý uznávali jeho výsledky ktoré urobil v chémii, neschvaľovali jeho politickú pozíciu a videli ho ako naivného hovorcu Sovietskeho komunizmu. Bol vyzvaný ku predstúpeniu pred Senát Národnej bezpečnostnej podkomisie, ktorá ho označila „Vedcom číslom jedna prakticky v každej hlavnej aktivite Komunistického odboja v tejto krajine.“ Nezvyčajný titulok v Life magazine charakterizoval jeho Nobelovu cenu ako „Osobná urážka z Nórska.“ Pauling bol ocenený Sovietskym zväzom Medzinárodnou Leninovou mierovov cenou v roku 1970.
[úprava] Práca na vývoji elektrického automobilu
V neskorších 50. rokoch 20. storočia, Pauling sa začal zaujímať o problematiku vzušného znečistenia - čiastočne so spojením s zvyšujúcim sa stavom problematiky smogu v Los Angeles. V čase, väčši na vedcov verila, že smog bol zodpovedný za chemické továrne a rafinárie - nie výsledkom exhalácie z áut. Pauling spolupracoval s Arie Haagen-Smit a inými vedcami, v Caltechte ukátzali, že smog produkovaní automobilovou znečistuje rovnako ako znečistenie s továrni. Krátko po tomto objavení, Pauling začal na vývoji elektrického automobilu.
[úprava] Práca v alternatívnej medicíne
V roku 1941, vo veku 40 rokov bolo Paulingovi diagnostikované závažné ochorenie obličiek - Brightovej choroby. Experti verili, že Brightova choroba je neliečiteľná. S pomocou Dr. Thomasa Addisa zo Stanfordu, bol Pauling schopný kontrolovať ochorenie pomocou nízkoproteínovej a neslanej diéty. Addis taktiež predpisoval vitamíny a minerály pre všetkých svojich pacientov.
Koncom 50. rokov 20. storočia Pauling pracoval na úlohe enzýmov v mozgových procesoch, vo viere, že duševné poruchy môžu byť čiastočne spôsobené enzymatickou dysfunkciou. Nebolo to tak, kým si neprečítal prácu „Niacínova terapia v psychiatrii“ od Abram Hoffera v 1965. Paulingove vplyvné dielo, „Ortomolekulárna Psychiatria“, bolo publikované v časopice Science v roku 1968. Pauling vytvoril termín „ortomolekulár“.
Paulingova práca na vitamíne C v neskorších rokoch bola kontroverzná a bola považovaná mnohými vedcami za jasný podvod. Prvý predstavený koncept vysoko dávkovaného vitamínu C pochádza od biochemika Irvina Stonea z roku 1966 kedy začal brať niekoľko gramov každý deň aby predišiel prechladnutiu. Pauling bol potešený výsledkami a začal študovať klinickú literatúru a publikoval „Vitamin C a obyčajná prechladnutie“ v roku 1970. Začal dlhú klinickú spoluprácu s Britským onkologickým chirurgom, Ewanom Cameronom, v roku 1971 o intravenóznom a orálnom použití vitamínu C ako rakovinovú terapiu pre koncových pacientov. Cameron a Pauling napísali mnoho prác a populárnych kníh, „Rakovina a Vitamín C“, v ktorých opísali svoje pozorovania. Despite a cogent dissection of the second Mayo cancer trial, the carefully crafted tidal wave of adverse publicity effectively undercut Pauling's credibility and his vitamin C work for a generation. Always precariously perched since his molecular biologically inspired crusade to stop atmospheric nuclear testing in the 1950s, the 1985 confrontation left Pauling alienated from his institutional funding sources, academic support and a bemused public. Neskôr začal spolupracovať s kanadským fyzikom, Abram Hofferom na reakciách stopových prvkov, vrátane vysoko dávkovaného Vitamínu C, ako podpora rakovinovej liečby.
V roku 2005, niektorý lekári volali pre opatrnejšie opätovné ohodnotenie Vitamínu C, hlavne intravenózneho dávkovania, v rakovinovej liečbe. Vybraná jedovatosť Vitamínu C pre rakovinové bunky bola demonštrovaná opätovne. Postup National Academy of Science nedávno publikovala dokument ktorý predstavil Vitamín C pri zabíjaný rakovinových buniek.
Spolu s dvoma spolupracovnákmi, Pauling v roku 1973 založil Institute od Orthomoleculat Medicine v Menlo Park, štát California, ktorý bol onedlho premenovaný na Linus Pauling Institute od Science and Medicine. Pauling viedol výskum Vitamínu C, ale taktiež pokračoval vo svojej práci v oblastiach chémie a fyziky až do svojej smrti v roku 1994. V jeho posledných rokoch sa začal hlavne zaujímať o možnú úlohu Vitamínu C v ako preventívna liečba atrosklerózy a publikoval zaujímavý dokument o použití lyzínu a Vitamínu C na úľavenie od angina pectoris. V roku 1996, Linus Pauling Institute sa presunul z Palo Alto, štát California do Corvallis, štát Oregon a stal sa časťou Štátnej Univerzite v Oregone, kde pokračuje práca na stopových prvkov, fytochemikáliach (chemikálie z rastlín) a iných zložiek diéty a prevencie pred chorobami.
[úprava] Paulingovo dedičstvo
Paulingove príspevky pre vedu boli vysoko všímavé. Bol zaradený medzi 20 vedcov všetkých čias podľa Britského mgazínu New Scientist, spolu s Albertom Einsteinom ako jediný vedci z 20. storočia. Gautam R. Desiraju, autor Millennium Essay in Nature spomenul, že Pauling bol jeden z najväčších mysliteľov a vizionárov milénia, spolu s Galileom, Newtonom a Einsteinom. Pauling je taktiež známy pre široký okruh záujmov: kvantová mechanika, anorganická chémia, organická chémia, proteínové štruktúry, molekulová biológia a medicína. Vo všetkých týchto odvetviach vedy, hlavne vo vyznačení hraníc medzi nimi urobil rozhodujúce závery. Jeho práca na chemických väzbách naštartovalo vedu kvantovej chémie a mnoho s jeho príspevkov ako hybridizácia a elektronegativita sa stali časťami pre štandartné chemické učebnice. Although his valence bond approach fell short of accounting quantitatively for some of the characteristics of molecules, such as the paramagnetic nature of oxygen and the color of organometallic complexes, and would later be superseded by the Molecular Orbital Theory of Robert Mulliken, the strength of Pauling's theory has lain in its simplicity, and it has endured. Paulingova práca na kryštalických štruktúrach bola výnimočné k jeho predvídaniu a objasnenie štruktúr minerálnych komplexov a zlúčenín. Jeho objav alfa helixu a beta listu je základ pre jeho prvé štúdie proteínovej štruktúry.
V jeho čase, Pauling bol často oceňovaní so sobriquet „Otec molekulárnej biológie“. His discovery of sickle cell anemia as a 'molecular disease' opened the way toward examining genetically acquired mutations at a molecular level.
[úprava] Referencie
- Hager, Thomas, „Force of Nature: The Life of Linus Pauling“ Simon & Schuster (1995) ISBN 684809095.
- Hager, Tom, „Linus Pauling and the Chemistry of Life“ Oxford University Press (1998) ISBN 0195139720.
- Mead, Clifford and Thomas Hager, „Linus Pauling: Scientist and Peacemaker“ Oregon State University Press (2001) ISBN 0870714899.
- Marinacci, Barbara, and Ramesh Krishnamurthy, „Linus Pauling on Peace“ Rising Star Press (1998) ISBN 0933670036.
- Goertzel, Ted and Ben Goertzel, „Linus Pauling: A Life in Science and Politics“ Basic Books (1995) ISBN 0465006728
- Serafini, Anthony, „Linus Pauling: A Man and His Science“ Paragon House (1989) ISBN 155778440X.
[úprava] Práce Linusa Paulinga
- Pauling, L. The Nature of the Chemical Bond (Cornell University Press) ISBN 0801403332
- Pauling, L., and Wilson, E. B. Introduction to Quantum Mechanics with Applications to Chemistry (Dover Publications) ISBN 0486648710
- Cameron E. and Pauling, L. Cancer and Vitamin C: A Discussion of the Nature, Causes, Prevention, and Treatment of Cancer With Special Reference to the Value of Vitamin C (Camino Books) ISBN 094015921X
- Pauling, L. How to Live Longer and Feel Better (Avon Books) ISBN 0380702894
- Pauling, L. Linus Pauling On Peace - A Scientist Speaks Out on Humanism and World Survival (Rising Star Press) ISBN 0933670036
- Pauling, L. General Chemistry (Dover Publications) ISBN 0486656225
- A Lifelong Quest for Peace with Daisaku Ikeda
[úprava] Pozri aj
- Vitamín C
- Alfa helix
[úprava] Externé odkazy
- Životopis na stránke Nobelovej ceny (anglicky)
