Jacobus Henricus van 't Hoff

Z Wikipédie

Jacobus Henricus van 't Hoff
holandský fyzik a chemik
Narodenie	30. august 1852 Rotterdam, Holandsko
Úmrtie	1. marec 1911 Steglitz pri Berlíne, Nemecko
Pozri aj Biografický portál

Jacobus Henricus van 't Hoff (* 30. august 1852, Rotterdam – † 1. marec 1911, Steglitz pri Berlíne (dnes Berlín)) bol holandský fyzik a organický chemik. V roku 1901 získal Nobelovu cenu za chémiu ako uznanie za výnimočné služby ktoré poskytol svojim objavom zákonov chemickej dynamiky a osmotického tlaku v roztokoch. Jeho práce, ako napríklad chemická kinetika, chemická rovnováha, osmotický tlak, štruktúry organických látok a kryštalografia sú považované za jedny z najdôležitejších. Jacobus pomohol založiť fyzikálnu chémiu tak ako ju poznáme dnes. Je považovaný spolu s Antoine Lavoisierom, Louis Pasteurom a nemeckým chemikom Friedrichom Wöhlerom za jedného z najväčších chemikov vôbec.

[úprava] Život

Narodil sa v Rotterdame ako tretí syn doktora van 't Hoffa a matky Alida Jacoba Kolff. Už od mladého veku sa zaujímal o vedu. Miloval prírodu, často chodil do botanickej záhrady na exkurzie. Jeho vnímavosť pre filozofiu a jeho záľuba v poézii sa dali uňho pozorovať už počas skorých školských čias. Byron bol jeho idolom.

Napriek prosbám otca, Jacobus išiel študovať chémiu. Najprv v roku 1869 na Delft Polytechnical Institute kde v roku 1871 získal diplom, neskôr na Univerzite v Leidene, potom v Bonne (kde študoval s Friedrichom Kekulé), potom v Paríži (kde študoval s Charlesom Wurtzom) a nakoniec na Univerzite v Utrecht, kde získal aj doktorát v roku 1874. V roku 1876 sa stal profesorom fyziky na Veterinárnej škole v Utrechte a v roku 1878 profesorom chémie, mineralológie a geológie na univerzite v Amsterdame takmer na 18 rokov a neskôr sa stal predseda chemickej katedry. V roku 1887 sa stal profesorom chémie na univerzite v Leipzig a v roku 1896 profesorom chémie na univerzite v Berlíne.

V roku 1885 sa stal členom Kráľovskej holandskej akadémie vied. Bol ocenený čestným doktorátom z Harvardu a Yaleu (1901), Victoria Univerzity, Manchesteru (1903), Heidelberg (1908), Davy Medal Kráľovskej spoločnosti (spolu s Le Belom (1893)), Helmholtzovou medailov Pruskej akadémie vied (1911), titul Rytiera Čestnej légie (1894). V 1901 bol ocenený Nobelovou cenou za svoju prácu o roztokoch. Tá môže byť všeobecne zhrnutá takto: veľmi zriedené roztoky sa riadia matematickými zákonmi, ktoré sa veľmi podobajú zákonom, ktoré opisujú správanie plynov. Van't Hoff bol čestným členom Britskej chemickej spoločnosti v Londýne, Kráľovskej spoločnosti vied v Gottingene (1892), Americkej chemickej spoločnosti (1898) a Akadémie vied v Paríži (1905). Bol takisto aj prominentným vedcom vtedajšej doby. Napriek mnohým oceneniam sa vyjadril, že získanie Nobelovej ceny bolo vrcholným bodom pre jeho kariéru.

V roku 1876 sa van't Hoff oženil s Johanna Francina Meesovou. Mali spolu dve dcéry, Johannu Francinu (* 1880) a Aleidu Jacobu (*1882), a dvoch synov, Jacobusa Hendricusa (*1883) a Goverta Jacoba (*1889). Jacobus zomrel vo veku 58 rokov, 1. mája 1911 v Steglitz pri Berlíne.

[úprava] Chemické a najdôležitešie práce

van't Hoff v roku 1900 na vrchole svojej kariéry.

Predtým ako získal doktorát, van 't Hoff už publikoval prvú z významných prác na poli organickej chémie. V roku 1874 zistil fenomén optickej aktivity pomocou prepokladu, že chemické väzby medzi uhlíkatými atómami a jeho susednými atómami smerujú priamo do stredu štvorstena. Táto troj-dimenzionálna štruktúra perfektne súhlasila s izomérmi nájdenými v prírode (stereochémia). S týmto nápadom sa podelil s francúzskym chemikom Joseph Le Belom, ktorý nezávisle od Jacobusa prišiel s týmto nápadom.

V roku 1884 Hoff publikoval svoj výskum chemickej kinetiky, nazvanej Études de Dynamique chimique (Štúdie chemickej dynamiky), v ktorej opísal niekoľko metód na ovplyvnenie chemických postupov s použitím kreslenia, a aplikoval termodynamický zákon na chemickú rovnováhu. Prezentoval aj modernú koncepciu chemickej afinity. V 1886 dokázal príbuznosť medzi správaním zriedených roztokov a plynmi. Do roku 1895 pracoval na teórii Svante Arrheniusa o disociácii elektrolytov. V 1896 sa stal profesorom na Pruskej akadémii vied v Berlíne. Jeho štúdia slaných ložísk v Stassfurte napomohla pruskému chemickému priemyslu. V roku 1887 on a nemecký chemik Wilhelm Ostwald založili vplyvný chemický magazín nazvaný Zeitschrift für physikalische Chemie (Časopis pre fyzikálnu chémiu).