Demokratická strana (Slovensko)
Z Wikipédie
| Politický portál
|
| Politika na Slovensku |
| Ústavní činitelia |
|---|
|
Prezident: Ivan Gašparovič |
| Voľby na Slovensku |
| Parlamentné voľby: 1990 · 1992 · 1994 · 1998 · 2002 · 2006 Prezidentské voľby: Ďalšie voľby na Slovensku: |
| Politické strany a hnutia |
| KDH · ĽS-HZDS · SDKÚ-DS SMER · SMK-MKP · SNS · ďalšie... |
| Zahraničná politika |
|
Európska únia · NATO · OSN · WTO |
| uprav box |
Demokratická strana bola politická strana pôsobiaca na Slovensku. Pôsobila v dvoch obdobiach: pred nástupom komunizmu v rokoch 1944–1948 a po páde komunizmu v rokoch 1989–2006. V roku 2006 sa zlúčila so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou. Nová strana dostala názov Slovenská demokratická a kresťanská únia - Demokratická strana. Oficiálne Demokratická strana zanikla 13. februára 2006, kedy bola vymazaná z registra politických strán ministerstva vnútra.
Obsah |
[úprava] História
[úprava] Pôvodná DS
Demokratická strana (DS) vznikla v septembri 1944 počas SNP. Medzi jej zakladateľov patrili Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Martin Kvetko, Fedor Hodža a Ján Lichner. Pod jej značkou sa pred voľbami 1946 zjednotili demokratické sily. Vo voľbách Demokratická strana na Slovensku zvíťazila so ziskom 62% hlasov. Nástup komunistov v roku 1948 znamenal jej koniec. Väčšina popredných funkcionárov DS emigrovala do zahraničia. Boli medzi nimi aj Jozef Lettrich, Marián Kvetko a Fedor Hodža. Tí, čo zostali v Česko-Slovensku, boli väznení a prenasledovaní. Zo zvyškov strany bola vytvorená Strana slovenskej obrody, ktorá tvorila súčasť komunistami kontrolovaného Národného frontu. Komunisti tak vytvárali zdanie demokracie v štáte.
[úprava] Počiatky obnovenej DS
Po páde komunizmu počas nežnej revolúcie bola DS v decembri 1989 obnovená. Z exilu sa vrátil jeden z jej zakladateľov Martin Kvetko, ktorý sa stal prvým predsedom obnovenej DS. 30. septembra 1990 bol za predsedu strany zvolený Ján Holčík a Martin Kvetko bol zvolený za čestného predsedu.
V prvých slobodných voľbách do Slovenskej národnej rady po páde komunizmu získala v roku 1990 DS 4,4 % hlasov a 7 poslaneckých mandátov. Ivan Brndiar sa stal členom Predsedníctva SNR, predsedom výboru SNR pre národnosti, etnické skupiny a pre ľudské práva a predsedom poslaneckého klubu DS. Ďalšími poslancami zvolenými za DS boli: Michal Géci, Božena Badálová, Oľga Keltošová, Ján Majer, Hana Zelinová a Peter Brňák. DS sa stala súčasťou vládnej koalície. V slovenskej vláde pod vedením predsedu Vladimíra Mečiara mala DS 3 zástupcov: Ján Holčík sa stal ministrom priemyslu, Stanislav Novák ministrom práce a sociálnych vecí a Jozef Dubníček ministrom výstavby a stavebníctva. Vládna kríza v roku 1991, ktorá vyvrcholila odvolaním Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády a následným rozštiepením Verejnosti proti násiliu na Občiansku demokratickú úniu - Verejnosť proti násilu (ODÚ-VPN) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), zasiahla aj DS. Poslanci Oľga Keltošová a Peter Brňák opustili stranu a pridali sa k HZDS Vladimíra Mečiara. V rekonštruovanej vláde pod vedením predsedu Jána Čarnogurského mala DS aj naďalej svoje zastúpenie. Ján Holčík si podržal svoje ministerstvo. Vladimír Pavle sa stal ministrom dopravy a spojov.
[úprava] DS v opozícii
V nasledujúcich parlamentných voľbách v roku 1992 získala DS 3,3% hlasov a vzhľadom k tomu, že hranica potrebná na vstup do parlamentu bola zvýšená na 5%, do parlamentu sa nedostala. Týmito voľbami sa aj skončila krátka história DS ako parlamentnej strany. Predsedom strany sa stal v tom istom roku Peter Mattoš a v roku 1993 Anton Ďuriš.
V marci 1994 sa do DS integrovalo viacero stredopravých politických strán: ODÚ-VPN, Občianska demokratická strana Slovenska, Strana konzervatívnych demokratov, Demokrati 92, Zelená liga a Hnutie česko-slovenského porozumenia. Predsedom strany sa stal Pavel Hagyari a podpredsedom Ivan Mikloš. Ani integrácia však nepomohla DS dostať sa do parlamentu. Pred voľbami ponúklo KDH miesta na kandidátke predstaviteľom menších pravicových strán. Ponuku prijala Stála konferencia občianskeho inštitútu (SKOI), ktorej nominant Ján Langoš sa tak dostal do parlamentu. DS ponuku odmietla. Kandidovala spolu so Stranou podnikateľov a živnostníkov, ale neuspela. Koalícia získala iba 3,42% hlasov, čo opäť nestačilo na postup do parlamentu.
V máji 1995 pokračovala integrácia pravicových občianskych síl, keď DS podpísala dohodu so SKOI, čím DS získala zastúpenie v parlamente prostredníctvom Jána Langoša. Zároveň sa znovu zmenil predseda DS a stal sa ním práve Ján Langoš.
V roku 1997 vytvorili pravicové opozičné strany DS, KDH a Demokratická únia Modrú koalíciu s cieľom kandidovať spoločne vo voľbách v roku 1998 a vytvoriť silnú protiváhu vládnemu HZDS. Neskôr sa k Modrej koalícii pridali aj Sociálnodemokratická strana Slovenska a Strana zelených na Slovensku a koalícia zmenila názov na Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK). Po prijatí nedemokratickej novely volebného zákona, ktorá prakticky znemožňovala koalíciám kandidovať vo voľbách, bola SDK pretransformovaná na volebnú stranu. Parlamentní kandidáti SDK formálne vystúpili zo svojich materských strán a stali sa členmi SDK. Hlavným cieľom SDK bolo poraziť HZDS vo voľbách.
[úprava] Slovenská demokratická koalícia
SDK získala vo voľbách v roku 1998 26,33 % hlasov. HZDS síce získalo o 0,67 % hlasov viac, ale nepodarilo sa mu zostaviť vládu. Naopak podarilo sa to SDK spoločne s Maďarskou koalíciou, Stranou demokratickej ľavice a Stranou občianskeho porozumenia. DS získala prostredníctvom kandidátky SDK šesť poslaneckých mandátov. Poslancami sa stali nominanti DS Jozef Kužma, Ján Langoš, Peter Tatár, Peter Zajac, František Šebej a Peter Osuský. V roku 2001 sa Peter Zajac vzdal poslaneckého mandátu a nahradil ho Alexander Slafkovský. DS získala aj zastúpenie vo vláde prostredníctvom svojho nominanta Ivana Mikloša, ktorý sa stal podpredsedom vlády pre ekonomiku.
Veľmi skoro po víťazných voľbách sa ukázalo, že formálne vystúpenie parlamentných kandidátov SDK zo svojich materských strán nebude vo väčšine prípadov iba formálne. Mikuláš Dzurinda bol medzi tými, ktorí sa snažili o faktické zlúčenie piatich zakladajúcich strán SDK do jednej. Keď sa mu to nepodarilo, založil v januári 2000 novú politickú stranu, Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu. Do tejto strany vstúpila väčšina členov SDK a Mikuláš Dzurinda sa stal jej predsedom. Materské strany tento krok značne oslabil a ich volebné preferencie dlhodobo značne poklesli. Faktický rozpad SDK znamenal aj pohyby v samotnej DS. Zo strany odišli najpopulárnejší politik DS Ivan Mikloš a tak isto aj tvorca reformy verejnej správy Viktor Nižňanský.
Začiatkom roka 2001 sa konali voľby predsedu DS. Ján Langoš sa už o funkciu neuchádzal. Predsedom sa stal František Šebej a podpredsedom Ľudovít Kaník. František Šebej sa však krátko po zvolení vzdal funkcie predsedu, pretože nebol ochotný spolupracovať s Ľudovítom Kaníkom. Následne sa stal predsedom strany Ľudovít Kaník. Ako reakcia na túto voľbu František Šebej, Peter Zajac, Peter Tatár a Peter Osuský vystúpili zo strany a založili novú stranu pod názvom Občianska konzervatívna strana.
[úprava] Záverečné obdobie DS
Pred voľbami v roku 2002 DS rozbehla volebnú kampaň, z ktorej, po rozhodnutí predsedníctva, krátko pred voľbami odstúpila, hoci už uzavrela koalíciu s DÚ Jána Budaja. Vedenie strany odporučilo priaznivcom DS, aby dali svoj hlas SDKÚ. Týmto krokom sa Ľudovít Kaník stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Na toto miesto ho po voľbách nominovala práve SDKÚ.
Ľudovít Kaník bol do čela DS zvolený aj na poslednom riadnom kongrese Demokratickej strany 18. júna 2005. Na kongrese otvorene presadzoval úzku spoluprácu až splynutie strany s SDKÚ. Vo voľbách zvíťazil nad Branislavom Hochelom, zásadným odporcom zlúčenia s SDKÚ. Po tomto kongrese nabrali udalosti veľmi rýchly spád. Už o pol roka neskôr, 17. decembra 2005, odsúhlasil mimoriadny kongres DS trojpätinovou väčšinou zlúčenie strany so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou. O zlúčení strán rozhodol definitívne kongres SDKÚ dňa 21. januára 2006. Nová politická strana pôsobí pod názvom Slovenská demokratická a resťanská únia - Demokratická strana. V čase zlúčenia s SDKÚ mala DS asi 1700 evidovaných členov.
Tá časť základne Demokratickej strany, ktorá nebola stotožnená s fúziou s SDKÚ, sa rozhodla založiť nový politický subjekt. Tento bude pokračovať v odkaze a tradíciach Demokratickej strany. K obdobiu odovzdávania kandidátnych listín do parlamentných volieb v roku 2006 ešte nový politický subjekt nebol zaregistrovaný a tak jednotlivci prijali ponuku kandidovať na kandidátke Slobodného fóra.
[úprava] Posledné vedenie strany
Vedenie Demokratickej strany po zjazde DS konanom 18. júna 2005:
- Ľudovít Kaník – predseda
- Branislav Hochel – prvý podpredseda
- Pavol Frešo – podpredseda
- Jozef Mečiar – podpredseda
- Alexander Slafkovský – podpredseda
- Jarmila Baková – tajomníčka
[úprava] Volebné výsledky
- 1990 (parlamentné voľby) – 4,4 % hlasov a 7 mandátov v parlamente
- 1992 (parlamentné voľby) – DS kandidovala v koalícii s Občianskou demokratickou stranou, koalícia získala 3,31 % hlasov a žiaden mandát v parlamente
- 1994 (parlamentné voľby) – 3,42 % hlasov a žiaden mandát v parlamente
- 1998 (parlamentné voľby) – politici DS kandidovali na kandidátke Slovenskej demokratickej koalície, ktorá získala 26,33 % hlasov a 42 mandátov v parlamente a stala sa jednou z vládnych strán
- 2002 (parlamentné voľby) – vedenie DS tesne pred voľbami stiahlo kandidátku do volieb v prospech Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Po voľbách nominovala SDKÚ predsedu DS Ľudovíta Kaníka do funkcie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.
[úprava] Volebné preferencie
Volebné preferencie strany v percentách podľa Štatistického úradu SR.
V roku 2005 boli preferencie DS také nízke, že ich štatistický úrad neuvádzal.
| Rok | I | II | III | IV | V | VI | VII | VIII | IX | X | XI | XII |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 2004 | . | . | . | . | . | . | 0,3 | 0,8 | 0,1 | 0,5 | 0,5 | 0,3 |
[úprava] Politici Demokratickej strany
Články o politikoch Demokratickej strany sú uvedené v kategórii Politici DS.
