Andrej Hlinka

Z Wikipédie

Andrej Hlinka
katolícky kňaz, politik a vedúca osobnosť slovenského národného hnutia
Narodenie	27. september 1864 Černová, časť Ružomberka, Slovensko
Úmrtie	16. august 1938 Ružomberok, Slovensko
Pozri aj Biografický portál

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka) — † 16. august 1938, Ružomberok) bol slovenský katolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Andrej Hlinka bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.

[úprava] Život

Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Pochádzal z rodiny pltníckeho faktora. Mal osem súrodencov. Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v r. 1877-1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V r. 1881-1883 absolvoval vyššie gymnázium v meste Levoča. R. 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. 6. 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku. Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V r. 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do mestečka Tvrdošín. V r. 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. 3. 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. R. 1907 sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až r. 1910). Už r. 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou r. 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. V práci pre týždenník Katolícke noviny od r. 1905 sa jeho bližšími spolupracovníkmi stali Ferdiš Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. Jeho spolupracovník bol Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža. 5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom samostatnej strany pod názvom Slovenská ľudová strana. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov (povinný občiansky sobáš a štátne matriky), uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu. Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. 5. 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. 6. 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. 6. 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. 11. - 6. 12. 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Odsúdili ho na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. 10. 1907 došlo k Černovskej tragédii. Maďarskí žandári zastrelili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila brachiálnosť maďarskej liberálnej vlády a útlak slovenského národa. Hlinka si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. 11. 1907 - 10. 2. 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. 5. 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok sv. Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Vatikán (Kongregácia snemu) vo 27. 2. 1909 vyniesla rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym. Suspenzia nebola potvrdená a Párvy ju musel zrušiť. Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. 7. 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby sa strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od r. 1916 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka. 24. 5. 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu akivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. 10. 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru. Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. 12. 1918 v Žiline bola na jeho pokyn obnovená Slovenská ľudová strana. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Československej republiky, vychádzajúca z existencie samobytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. 5. 1918. Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, r. 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom cestu na mierovú konferenciu do Paríža, kde predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Po návrate na Slovensko bol zaistený a 7 mesiacov internovaný v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca. Pri oživení Matice slovenskej r. 1919 sa stal členom jej výboru a 4. 11. 1920 ho zvolili za predsedu Spolku sv. Vojtecha. Túto funkciu zastával až do r. 1938. R. 1924 dostal titul pápežského komorníka a v r. 1927 sa stal apoštolským protonotárom. Slovenskú ľudovú stranu (od r. 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v r. 1918-1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v r. 1921-1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. 5. 1919 na fare v Ružomberku, 12. 6. 1921 na zhromaždení v Krupine). Slabinou strany bol jej konfesionalizmus. Ukázal sa ako výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Pre autoritatívne sklony a výbušnú povahu však odradil mnohých spolupracovníkov. Dňa 25. 4. 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa § 1 tohto zákona Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. 10. 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Počas celého obdobia autonómie Slovenska a prvej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda, hoci Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie. Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa.

[úprava] Ideológia

Jeho ideológia bola poznamenaná vlastenectvom, nacionalizmom, klerikalizmom, antikomunizmom a antisemitizmom, vychádzala z katolíckeho sociálneho učenia o odstránení, resp. zmiernení sociálnych rozdielov v spoločnosti. Vychádzal z existencie svojbytného slovenského národa, ktorý sa vytvoril a zachoval vďaka kresťanskej tradícii.

Sme si vedomí, že my a naši spolupracovníci ideme po slávnych a tŕnistých cestách Štúra, Radlinského, Moysesa, Mudroňa a Vajanského, a že my sme tí, ktorí vysoko držíme zástavu neuznanej slovenskej svojbytnosti a slovenskej politiky.
Slovák, Veľká noc 1936

Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!
Úryvok z Hlinkovej obhajoby z roku 1906

Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.
Slovák 28. 4. 1920

V snahe udržať slovenský svojráz presadzoval myšlienku samosprávy - autonómie Slovenska. Staval sa proti komunizmu i proti nacizmu. Ostro vystupoval proti proti pražskému centralizmu. Komunistická publicistika a historiografia ho obviňovala z koketovania s fašizmom a z uzavretia zmluvy o spolupráci s Konrádom Henleinom a politickým vodcom maďarskej menšiny v ČSR grófom Jánosom Eszterházym. Hlinka sa ako opozičný politik s obidvoma politikmi stretol v roku 1938, no písomnú dohodu s nimi neuzavrel. V novinách HSĽS Slovák zo dňa 1.3.1938 o porozumení s Henleinom a Eszterházym napísal:

…vždy som hlásal potrebu spojenia sa všetkých, ktorí na Slovensku žijú a chcú tu lepšiu budúcnosť. Vždy som si želal jednotný autonomistický front všetkých obyvateľov Slovenska. Dnes toto želanie dostáva určitejšie rysy. Sejba naša prináša dobrú úrodu. Myšlienka jednotného frontu všetkých autonomistov dozrela natoľko, že sa hlásia k nám Nemci, Maďari i Rusíni. Uznávajú prvenstvo Slovákov na Slovensku a vodcovskú úlohu slovenských autonomistov v boji za autonómiu i v budúcom autonomistickom Slovensku. Konrád Henlein uznáva veľkú úlohu katolicizmu v boji proti boľševicizmu, ktorý ohrozuje kresťanskú kultúru. Súhlasí s nimi, čo sa týka otázky práv samobytných národov, ktorým sa má ako celku priznať právna osobnosť. Ján Esterházy za Maďarov osvedčil sa, že uznáva vedúcu úlohu a vedúce postavenie Slovákov aj Rusínov. My tieto osvedčenia vítame a podobne osvedčujeme, že sa budeme držať zásady uni cuiqve suum. Každému, čo mu patrí. Len na tomto kresťanskom a spravodlivom základe bude možnosť skonsolidovať republiku a pomery, ktoré československé strany konsolidovať nevedeli. Skonsolidujeme ich my…

Keď sa jeho strana po Hlinkovej smrti s jeho zástupcom Jozefom Tisom na čele dostala v roku 1939 k moci a v prvej Slovenskej republike prevzala moc, stala sa z Hlinku kultová osobnosť nového režimu. Boli založené dve masové organizácie:Hlinkova garda, napodobenina nemeckej Sturmabteilung, a Hlinkova mládež, napodobenina nemeckej Hitlerjugend.

Po obnovení Česko-Slovenska v roku 1945 a po príchode komunistov k moci bol Hlinka z dôvodu jeho negatívneho postoja ku komunistom a pražskému centralizmu zobrazovaný ako najväčší zločinec slovenskej histórie. Všetky diela, ktore o ňom vznikli v rokoch 1948 až 1989, musíme vidieť v tomto svetle.

Po Nežnej revolúcii (1989) bol tento negatívny obraz upravený. V roku 1991 uverejnenej Slovak National Biography je napísané „one of the most significant personalities in modern Slovak history, a nationalistic Christian politician and representative of Slovak autonomic efforts“. Jeho podobizeň zdobí dnes aj 1000-korunovú bankovku.

[úprava] Dielo

Od 90. rokov 19. storočia prispieval do slovenských tlače: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny (v r. 1896-1897 tu uverejnil sériu článkov pod názvom Naše krivdy). Vo svojich článkoch obracal záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety. Jeho ideálom bol veriaci, ekonomicky sebestačný, národne uvedomelý a vzdelaný Slovák. Bojoval proti úžere, korupcii a maďarizácii. R. 1897 spolu s A. Bielekom založil a do r. 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny. V r. 1917-1938 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany r. 1919 založil týždenník a r. 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi a Pražské listy. Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na cirkev. Riešenie slovenskej otázky videl v uskutočnení autonómie Slovenska, ktorú považoval súčasne za podmienku zlepšenia česko-slovenských vzťahov. Je autorom brožúry Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (Ružomberok 1895). Zostavil a vydal spevník Vianočné piesne. (Skalica 1901) a modlitebnú knižku Nábožný kresťan. Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník. (Liptovský Mikuláš 1905, Ružomberok 1921). Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku. (Ružomberok 1899). Z obdobia jeho internácie v Česku r. 1919 vyšli posmrtne Zápisky z Mírova. (Bratislava 1941, 1991) zostavil a vydal Karol Sidor. Pre deti zostavil spevník Nábožné katolícke dieťa. Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky. (Ružomberok 1920). Kňazom je určené jeho dielo Hodegus sacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch. (Ružomberok 1931). Z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. (Ružomberok 1924). Preložil časti Starého zákona, ktoré vyšli vo vydaní Svätého Písma r. 1926 v Trnave. Z jeho výrokov bola zostavená publikácia Iskry. Slová A. Hlinku. (Bratislava 1943). Diela o Andrejovi Hlinkovi: Hurban-Vajanský, S.: Ružomberský kriminálny proces proti A. Hlinkovi. (Martin 1906), Kolísek, A.: Andrej Hlinka. (Bratislava 1924), Sidor, K.: Andrej Hlinka. (1864-1926). (Bratislava 1934), Cháb, V.: Andrej Hlinka. (Praha 1934), Silan, J.: Requiem za A. Hlinkom. (Trnava 1938), Ercé: Slovenská krv. (Bratislava 1942, s. 149-150), Mederly, K.: A. Hlinka. (Bratislava 1942), Faguľa, L. G.: A. Hlinka. (Bratislava 1943), Bešeňovský, Ľ. (zost.): Andrej Hlinka. (Winnipeg 1983), Kirschbaum, J. - Fuga, F. (zost.): Andrej Hlinka v slove a obraze. (Toronto-Ružomberok 1991), Bielik, F.-Borovský, Š. (zost.): Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách. (Bratislava, 1991), Bartlová, A.: Andrej Hlinka. (Bratislava 1991), Slovenský biografický slovník. (Martin 1987, s. 338-339), Baláž, A.- Bebjak, S. (zost.): To bol Andrej Hlinka. In: Magazín Slovenského denníka, 1990, Vnuk, F.: Andrej Hlinka. (Bratislava, 1998), Slovenský národný archív, pozostalosť A. Hlinku. Liptovské múzeum v Ružomberku - stála expozícia, venovaná A. Hlinkovi.