Hlinkova slovenská ľudová strana

Z Wikipédie

Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) bola slovenská pravicová strana so silnou katolíckou a národnou orientáciou, ktorá pôsobila na Slovensku v prvej polovici 20. storočia.

Obsah

1 Názvy
2 Dejiny
3 Vedúci predstavitelia
4 Politici Hlinkovej slovenskej ľudovej strany

[úprava] Názvy

1906–1925: Slovenská ľudová strana
1925–1938: Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS)
1938–1945: Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ)

[úprava] Dejiny

Základy HSĽS boli položené už pred 1. svetovou vojnou (1906). Oficiálne bola založená roku 1913, kedy sa zúčastnila na voľbách. Ako SĽS sa prvý krát zúčastnila volieb v ČSR v roku 1920. Od začiatku 20. rokov bola na čele slovenského autonomistického hnutia. Jej predsedom bol do roku 1938 Andrej Hlinka.

Roku 1920 mala 11 953 členov. Strana vydala prvé vyhlásenie 25. januára 1922, v roku 1927 vstúpila do česko-slovenskej vlády a v 1929 z nej v súvislosti s Tukovou aférou vystúpila. 8. mája 1930 podala ďalší návrh na uzákonenie autonómie Slovenska.

Od polovice 30. rokov spolupracovala so Slovenskou národnou stranou, s ukrajinskými a poľskými nacionalistami, neskôr aj s maďarskými a nemeckými separatistami. Postupne bola ovplyvňovaná najmä talianskym a rakúskym fašizmom, od konca 30. rokov sa presadzovalo krídlo ovplyvnené nemeckým nacionálnym socializmom.

V septembri 1936 prijala za vlastné totalitné antidemokratické usporiadanie spoločnosti a vyhlásila heslo: jeden národ, jedna strana, jeden vodca. V tej dobe mala už 36 000 členov. 10. októbra 1938 vyhlásila v Žiline autonómiu Slovenska. V novembri 1938 sa s ňou (podobne ako vtedy v Česku) zlúčila prevažná väčšina slovenských strán a vznikla tak jediná oficálna politická strana – nositeľka totalitarizácie politického systému. Bola predstaviteľkou režimu prvej Slovenskej republiky. Tá sa opierala najmä o katolícky klérus, ktorý mal v tej dobe značnú váhu v spoločnosti, taktiež o nacionalistickú inteligenciu, a podobne zmýšľajúce vrstvy drobných podnikateľov, roľníkov a ostatných pracujúcich.

Čoskoro zakázala činnosť všetkých nepohodlných spolkov a organizácií. Nechala uväzniť alebo odviesť do koncentračných táborov tisícky antifašistov a rasovo prenasledovaných, ktorých väčšina v koncentračných táboroch zahynula.

Hospodársky a ľudský potenciál Slovneska dala do služieb vojnovej mašinérie nacistického Nemecka, zatiahla Slovensko do druhej svetovej vojny. Hospodárske pomery na Slovensku čiastočne stabilizovala, avšak najmä vďaka pomoci Nemecka, pre ktoré vo veľkej miere produkovala vojenský materiál. Po prechode SNP do hôr spolupracovala s nacistickými okupačnými silami pri prenasledovaní a likvidácii povstalcov, partizánov ako aj civilného obyvateľstva, ktoré s ňou nesympatizovalo. Jozef Tiso v Banskej Bystrici verejne vyznamenal nacistických vrahov podieľajúcich sa na likvidácii povstania.

Pre zločiny, ktorých sa strana HSĽS dopustila na slovenskom ľude, ako aj pre zrejmé nepriateľstvo k povstalcom, bola Slovenskou národnou radou z 1. septembra 1944 na povstaleckom území zakázaná. Po vojne, v roku 1945, bola zakázaná, väčšina jej vedúcich predstaviteľov odsúdená. Časť členstva a umiernených funkcionárov pokračovala v rokoch 1946–1948 v politickej činnosti v Demokratickej strane. Časť jej členov emigrovala na Západ.

Tlačovým orgánom strany boli Slovenské ľudové noviny (1910-1930) a Slovák (1919-1945).