Šápúr I.

Z Wikipédie

Šápúr I. (* okolo 205 – † 271/272) bol perzský veľkokráľ z rodu Sásánovcov vládnuci v rokoch 240/241 – 271/272.

Jeho otcom bol zakladateľ novoperzskej ríše Ardašír I. (vládol 224 – 240/241), starým otcom istachrský kráľ Pápak, ktorý zomrel okolo roku 213.

Obsah

1 Všeobecná charakteristika
2 Konfrontácia s Rímom
3 Záver vlády
4 Referencie
5 Externí odkazy
6 Pozri aj

[úprava] Všeobecná charakteristika

Šápúr I. je známy najmä svojimi výbojnými ťaženiami proti rímskej ríši, zaznamenanými na achajmenovskej náhrobnej veži Ka‘ba-je Zardošt severozápadne od Perzepolisu. Už menej sa vie, že Šápúr bol z náboženského hľadiska veľmi tolerantným panovníkom, ochrancom proroka Máního, ako aj veľkým stavebníkom a zakladateľom miest. Tieto vlastnosti rozhodne nezodpovedajú obrazu drsného orientálneho despotu, ako ho opisujú súdobé grécko-rímske pramene.

Podľa povesti bola Šápúrovou matkou arsakovská princezná, ktorá sa vraj pokúsila otráviť svojho manžela a iba náhodou ušla, s ešte nenarodeným synom, smrti. O kráľovej mladosti sa toho inak veľa nevie, vlastne je doložená iba jeho účasť na stretnutí pri Óhrmazdakáne (224), kde Ardašír I. získal pre svoj rod korunu kráľa kráľov. Počas bitky osobne zabil kráľovského pisára, ktorý kedysi zostavil potupný list jeho otcovi. Niekedy sa tiež špekuluje, že Šápúr prevzal vladárske povinnosti už počas života svojho otca, ktorý vraj dobrovoľne rezignoval na trón.

[úprava] Konfrontácia s Rímom

Po Ardašírovi Šápúr zdedil vojnu s Rímom, ktorá začala už na začiatku tridsiatych rokov a zmenila sa na zdĺhavý konflikt, tu a tam prerušovaný akýmsi nepísaným prímerím. Šápúr sa rozhodol pokračovať v otcovej ofenzívnej politike, dobyl už dlhší čas obliehané mesto Hatra v severnej Mezopotámii a vzápätí musel čeliť rozsiahlej intervencii Rimanov. Vynieslo mu to síce zo začiatku územné straty, ale roku 243 bol cisár Gordianus III. v bitke pri Mišíku (Misiché) porazený a jeho nástupca Philippus Arabs uzavrel so Šápúrom mierovú zmluvu, v ktorej sa zaviazal k plateniu ročného tribútu. Šápúr túto dohodu určitý čas rešpektoval, začiatkom päťdesiatych rokov však porušil status quo v Arménii, kde sa stretávali záujmy oboch mocností. Nahrávalo mu, že Rímska ríša vtedy prechádzala obdobím vnútornej nestability, ktorému sa zvyčajne hovorí kríza 3. storočia.

Obrázok:Shapur I.jpg

Šápúr I. ako triumfátor nad Rimanmi (skalný reliéf v Bíšápúre)

Kráľovi sa pomerne rýchlo podarilo vyhnať z Arménie kráľa Tiridata II. (asi v roku 252) a namiesto neho dosadiť na tamojší trón svojho syna Hormizda Ardašíra. Potom jeho vojsko napadlo Rímsku ríšu priamo, porazilo pri Barbalisse v ohybe Eufratu cisárske légie a vpadlo do Sýrie. Vo svojom nápise na Ka‘ba-je Zardošt hovorí Šápúr o 37 mestách, ktoré „vypálil, spustošil a vyplienil“. Počet zajatcov bol vysoký, mnoho z nich kresťanskej viery, ale podstatnejšie pre Šápúra bolo, že získal nových odborníkov pre svoje stavebné a technické projekty.

Najslávnejšiu vojenskú výpravu proti Rímskej ríši však mal ešte pred sebou. V roku 260 sa Šápúrove vojská stretli pri Edessy s jednotkami cisára Valeriana a Peržanom pritom padol do rúk samotný cisár aj s prefektom pretoriánov a veľkou časťou dôstojníckeho zboru. Spolu s inými zajatcami boli deportovaní do dnešních provincií Fárs a Chúzistán, kde podľa kronikára Tabarího museli pracovať na stavbe priehrady blízko Šúštaru (tej sa potom vravelo „cisárska priehrada“). Svoj triumf nechal Šápúr I. znázorniť na skalných reliéfoch v Bíšápúre, Nakš-i Rustamu a Darábe.

[úprava] Záver vlády

Záver Šápúrovej vlády priniesol jednak vojenské porážky od palmýrskeho vládcu Odaenatha (v rokoch 262–266), jednak kráľov zreteľný príklon k zoroastrizmu. Neznamenalo to síce narušenie náboženskej tolerancie, ale vplyv mágov (kňazov) začal postupne stúpať a počas vlády Šápúrových nástupcov vyvrcholil popravou Máního a prenásledovaním jeho prívržencov.

Šápúr, ktorý počas svojej vlády založil mestá Gundéšápur, Sadšápur a Bíšápur, zomrel v rokoch 271–272 a svojmu nástupcovi Hormizdovi I. zanechal zosilnenú ríšu, pred ktorou mali susedia rešpekt. Vzhľadom na veľké úspechy na Západe sa mu v závere života skutočne mohlo zdať, že je vládcom sveta, „pánom Iránu a Neiránu“, ako pyšne uvádza vo svojom nápise.

[úprava] Referencie

Kettenhofen, E., Die römisch-persischen Kriege des 3. Jahrhunderts n. Chr., Wiesbaden 1982.
Klíma O. (ed.), Oběti ohňům, Praha 1985.
Klíma O., Sláva a pád starého Íránu, Praha 1977.
Winter, E., Dignas, B., Rom und Perserreich. Zwei Weltmächte zwischen Konfrontation und Koexistenz, Berlin 2001.