Upravenec

Z Wikipédie

Nestrannosť tohoto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná!
Upravujte preto článok opatrne a predtým si prosím prečítajte diskusiu!

Správnosť faktov alebo vierohodnosť tohto článku alebo jeho časti je sporná!
Upravujte preto opatrne, uveďte zdroj a prosím prečítajte si diskusiu!

Upravenec je veľmi špecifický český žargónový výraz, nevyskytujúci sa vo väčšine iných jazykoch. Označuje osobu, ktorá nelegálne emigrovala z ČSSR v rokoch 1948 až 1989 a po získaní občianstva inej krajiny sa táto osoba obrátila na zastupiteľský úrad ČSSR, so žiadosťou o umožnenie beztrestného cestovania do ČSSR – legalizovaný emigrant.

Tento proces bol zavedený v roku 1977 na základe smernice č. 58 zo 16. marca 1977, ktorá umožňovala emigrantom upraviť si vzťahy k ČSSR. Upravenci museli za túto akciu zaplatiť, žiadať o milosť prezidenta ČSSR, napísať o ospravedlnenie žiadajúci list a museli sa zaviazať, že sa nebudú v zahraničí chovať nepriateľsky voči socialistickému zriadeniu ČSSR.

Podle orálnej tradície to prebiehalo zväčša podľa tohoto scenára:

Potenciálny upravenec so zahraničným pasom napísal prosebný list na ambasádu ČSSR v krajine, v ktorej býval. Kódovým výrazom bolo, že by si rád „upravil vzťahy k ČSSR“ - a odtiaľ vznikol výraz „upravenec“.
Ambasáda ČSSR (v niektorých prípadoch tieto veci vybavoval konzulát) odpovedala listom s pokynmi ako na to. Najskôr musel žiadateľ poslať doporučený list prezidentovi ČSSR a požiadať o milosť - teda prezidentské odpustenie zločinu opustenia ČSSR. V naprostej väčšine prípadov bolo žiadosti o milosť vyhovené. Bolo to však podmienené tým, že žiadateľ zaplatil konzulátu čiastku v dolároch či markách, údajne za účelom „zaplatenia vzdelania v ČSSR“ vo výške, ktorú na mieste určili príslušní konzulární úradníci. Čiastka bola obvykle vo výške od troch do desať tisíc dolárov, podľa výšky a druhu dosiahnutého vzdelania.
S príslušnou vyprosenou a zaplatenou milosťou sa žiadateľ odobral k prvému z niekoľkých pohovorov na ambasáde, prípadne konzuláte ČSSR v krajine svojho pobytu.
Počas pohovoru používali poverení pracovníci konzulátu, príslušníci ŠtB a rozviedky rôzne formy psychologického nátlaku, s cieľom aby žiadateľ o cestovanie za chorou matkou alebo otcom podpísal všetky papiere, ktoré mu boli predložené. Medzi zaznamenané formy psychologického nátlaku patrili rôzne formy verbálne, ako vyhrážanie postihom príbuzných v ČSSR, vyhrážanie prezradením spolupráce žiadateľa s konzulátom medzi emigrantskou komunitou toho-ktorého štátu, až po uzavrenie žiadateľa v budove konzulátu do tzv. „čakárne“, čo bola malá miestnosť bez okien a zabudnutie ho tam na pár hodín. Príslušný konzulárny úradník bol vždy dobre a dopredu informovaný o osobných, rodinných a zamestnaneckých pomeroch žiadateľa a jeho rodiny ako v novej krajine, tak aj príbuzných v ČSSR, čo samé o sebe muselo byť depresívne. Žiadateľ bol ďalej vyzvaný, aby na mieste vypísal „všeobecné informácie“, ktoré mali obsahovať údaje o rodinných príslušníkoch v cudzine.
Po uskutočnených „pohovoroch“ (niekedy iba jeden, niekedy však aj tri) žiadateľ o „upravenosť“ podpísal konzulárnym úradníkom predložené dokumenty, ktorými sa zaväzoval byť lojálnym občanom ČSSR (aj keď bol zároveň občanom Kanady, Austrálie, NSR, atď.), zaviazal sa informovať pracovníkov konzulátu „o závažných skutočnostiach, ktoré by mohli byť predmetom ich záujmu“ (čo mohlo obsahovať čokoľvek) a bol proti podpisu uvedomený, že sa naňho budú vzťahovať zákony ČSSR aj v zahraničí a ako odmenu obdržal pas občana ČSSR.
V prípadoch, že žiadateľ mal deti, ktoré sa mu narodili v novej krajine, napríklad v Kanade, a chcel ich tiež „upraviť“, potom po príslušnom poplatku boli vydané československé pasy aj deťom a to vždy s miestom narodenia „Brno“ aj keď sa tie deti narodili v Toronte. O milosť tie deti žiadať nemuseli, stačilo zaplatiť.
Na ceste z konzulátu bol držiteľ nového pasu ČSSR inštruovaný, že pri opustení napríklad Kanady má odletieť s použitím kanadského pasu, ale do Prahy už má priletieť na československý pas a súdruhom na letisku ho ukázať a oni už budú spokojní s pečiatkou v tom novom pase, ktorá hovorila, že „držiteľ tohoto pasu sa legálne zdržuje v zahraničí“. A popriali mu šťastnú cestu na návštevu vlasti.
Po prílete do ČSSR sa musel teraz už „upravenec“ s „upravenými vzťahmi k ČSSR“ hneď druhý deň po prílete hlásiť v mieste svojho dočasného bydliska v ČSSR na Okresnej správe ZNB. Pokiaľ niekto pochádzal z malého mestečka alebo dedinky, potom miestna stanice VB nepostačovala, muselo sa ísť až na okres. Tu sa uskutočnovali ďalšie pohovory, kde sa „upravenca“ pýtali na všetko možné a väčšinou sa o tom dnes už ani nechcú baviť. Pred odletom späť do cudziny sa musel „upravenec“ zase „odhlásiť“ z dočasného bydliska na okresnej správe ZNB, čo bol zase dôvod k záverečnému pohovoru.
Väčšina „upravencov“ po prílete späť z návštěvy ČSSR prehlásila, že to bolo strašné a že už tam späť nepôjdu, ale niekedy trvalo len pár mesiacov alebo rok a prišla chrípková sezóna a mamička bola zase chorá a zase bolo nutné ísť „domov“. Miera kontaktu s konzulátom/ambasádou ČSSR sa po vydaní československého pasu rôznila. V niektorých prípadoch nedochádzalo k vôbec žiadnym kontaktom, v niektorých iba k písomnému styku a len u časti dochádzalo k opakovaným osobným stykom s konzulátom.

Éra „upravenectva“ skočila novembrom 1989 v ČSSR. Podľa názoru niektorých ľudí, niektorí „upravenci“ mohli byť spolupracovníkmi ŠtB. Podľa vyjadrenia príslušných ministerstiev to tak bolo iba v mizivom počte prípadov.