Kvety zla

Z Wikipédie

Kvety zla je básnická zbierka Charlesa Baudelaira.

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Slávni básnici si už oddávna rozdelili najkvetnatejšie kraje básnického domínia. Nuž, videlo sa mi zábavné – a to tým viac, že úloha bola ťažšia – vyťažiť krásu zo zla. Tento výrok patrí Charlesovi Baudelairovi po vydaní jeho básnickej zbierky Kvety zla.

[úprava] Charakteristika a obsah

Táto zbierka obsahuje mnoho básní, s viacerými príchuťami a dimenziami. Už úvodná báseň Čitateľovi v sugestívnych obrazoch evokuje ukrutný svet zla a jeho odraz v duši človeka. V Požehnaní popisuje autor sám seba ako básnika predurčeného Bohom, no na druhej strane nepochopeného, dokonca odmietaného aj vlastnou matkou. Baudelaire sa verejne obnažil v básni Šperky, čím pobúril veľkú časť meštiactva. Nájdeme tu aj škandalóznu Mrcinu, ktorá má prvky naturalizmu. V Krásnej lodi prekračuje hranicu cudnosti opisujúc ženské vnady. Zbierka je ukončená skladbou Cesta, na konci ktorej stojí „Smrť, starý kapitán“. Baudelaire sa smrti neobáva, víta ju ako východisko z kráľovstva Zla, no i nádej nového poznania.

[úprava] Reakcie

Reakcie na jeho zbierku boli všelijaké, kritika bola veľmi ostrá. Jules Valles v časopise La Situation opísal Baudelaira ako „fanfaróna nemravnosti“, „falošného prašivca“, „podvodníka“, „ohavu“ a „pornografa“. Na margo jeho diela sa vyjadril „Je to len jed, nie vôňa.“ Po Baudelairovej smrti kritika vôbec nie je miernejšia, Jules Valles predpovedá básnikovi „dvojročnú nesmrteľnosť“ a praje mu, „nech má Satan jeho dušu“. Figaro hovorí o „skľučujúcej chudobe myšlienok básnika“, jeho poézia je podľa kritikov tohoto časopisu „škrofulózna, škaredá, ľadová, márnicová a bitúnková“, je to vraj „nemocnica otvorená všetkým demenciám ducha, všetkým hnilobám srdca“. Gustave Bourdin, literárny kritik, dokonca spochybňuje jeho mentálne zdravie. V liste ministrovi vnútra píšu o tejto zbierke, ako o „rukavici hodenej do tváre zákona, chrániaceho morálku a náboženstvo a výraz najpoburujúcejšej chlípnosti.“ Krátko po vydaní zbierky bol celý náklad 1300 výtlačkov zhabaný, 6 básní (Léthé, Tej, ktorá je príliš veselá, Lesbos, Šperky, Vampírove metamorfózy, Prekliate ženy) bolo zakázaných, Charles dostal pokutu 300 frankov, jeho nakladateľ musel zaplatiť 100 frankov. Kasačný súd zrušil zákaz týchto básní až v roku 1949! Medzi niektorými známymi spisovateľmi však Baudelaire našiel podporu. Gustave Flaubert mu píše v jednom z listov: „Úprimne sa mi to páči a okúzľuje ma to. Našli ste prostriedok, ako omladiť romantizmus. Nepodobáte sa nikomu (čo je prvá zo všetkých kvalít). Originálnosť štýlu vyviera z koncepcie. Veta je naplnená myšlienkou až na prasknutie. Mám rád vašu horkosť s jej jazykovými jemnôstkami, ktoré ju zdôrazňujú ako rytiny na jemnej čepeli. Aby som to zhrnul, čo sa mi najviac páči na vašej knihe je to, že v nej prevláda umenie. Ste odolný ako mramor a prenikavý ako anglická hmla.“ Victor Hugo zas napísal autorovi, že vytvoril „nový záchvev“. Sainte-Beuve sa zhodol s Gautierom (ktorému bolo dielo venované), že Baudelaire „objavil nie na tejto, ale na druhej strane romantizmu celú novú a nepreskúmanú krajinu, akúsi divú a neschodnú Kamčatku a tam kdesi vybudoval kiosk bizarnej architektúry.“ Baudelaire, básnik z rodu prekliatych, otec všetkého, čím žije a dýcha moderná európska poézia, bol všetkým, len nie básnikom pre čitateľa tichého, ktorý nachádza zaľúbenie v striedmom šťastí. Sám autor takéhoto čitateľa vystríhal pred svojou satanskou knihou, pretože je v nej iba „hrôza a smútok ľudský, iba ponor do priepasti“. Baudelairova poézia vychádzala z reality jeho sveta, jeho súčasnosti, nepochybne však svojimi symbolmi zobrazuje verne aj svet dnešný, plný problémov, smútku i biedy. Toto dielo, rozsahom neveľké, stalo sa jedným z najväčších medzi dielami svetovej literatúry.