Hodváb (Baricco)

Z Wikipédie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Hodváb je novela od talianskeho spisovateľa Alessandra Baricca.

[úprava] Dej

Dej novely je veľmi lineárny, vedľajšie príbehy sú skôr sporadické, vonkajšia podoba postáv je len ľahko načrtnutá. Dej je zasadený do rokov 1861 – 1865 a odohráva sa vo Francúzsku, kde v malom mestečku Lavilledieu žije protagonista Hervé Joncour so svojou ženou Heléne.

Hevré je výrobcom hodvábu, ktorý produkuje z lariev priadky morušovej a jeho život plynie pokojne, možno až trochu monotónne až do chvíle keď vypukne epidémia cudzopasníka priadky morušovej, ktorá zasiahne celú Európu a ďalšie oblasti a ktorá likviduje výrobu hodvábu.

Na radu dobrého priateľa Baldabioua podniká Hervé cestu do Japonska, ktoré malo byť uchránené od epidémie, pretože bolo dlho izolované od okolitého sveta. Zoznamuje sa tam s miestnym guru Hara Keiem, od ktorého získava nenakazené a kvalitné larvy priadky morušovej a u neho uvidí tajomnú dievčinu, ktorá podľa očí nie je Japonka, ktorá ho tajomne pozoruje.

Hervé sa vracia domov, produkcia hodvábu je jedna z najväčších za posledné roky, a preto sa po niekoľkých mesiacoch opäť vydáva na cestu, aby nakúpil tovar a aby mohol znova uvidieť krásnu dievčinu. V Japonsku ho Hara Kei príjma ako vzácneho hosťa a počas pobytu dostáva Hervé od dievčiny dopis, písaný po japonsky, ktorý si po návrate domov necháva preložiť od Japonky žijúcej vo Francuzsku, Madame Blanchetovej. V dopise je napísané: „Ak sa nevrátiš, umriem“

Na svoju tretiu cestu sa vydáva už úplne v zajatí svojej lásky k dievčine. Stretnutie s ňou na seba nenechá dlho čakať, je však prerušené príchodom Hara Keia, ktorému dievčina patrí a tak láska Hervého a dievčiny zostáva nenaplnená.

Štvrtú a poslednú cestu Hervé podniká aj napriek tomu, že v japonsku zúri občianska vojna a cesta je mimoriadne nebezpečná. Príchod do Japonska je veľmi dramatický. Hervé nachádza dom Hara Keia zničený a stretáva malého chlapca, ktorý ho odvádza do hôr, kde je zhromaždená celá dedina. Stretnutie s japonským guru však teraz prebieha v úplne inom duchu. Hara Kei otvorene vystupuje ako Hervého nepriateľ, prikáže mu odísť a Hervé aj napriek svojej láske k dievčine, je donútený tento rozkaz splniť. Hara Kei nechá malého chlapca, ktorý Hervého prviedol obesiť. V závere Heléne umiera.

[úprava] Charakteristika diela

Kniha je členená do krátkych kapitol, ktoré sú niekedy viac, niekedy menej doplnené prázdnou, bielou časťou strany, ktorá akoby fyzicky zviditeľňovala nevyslovené vety, čo dodáva príbehu na poetickosti. Ani na chvíľu nemáme možnosť nahliadnuť do duše hodinou a vzhľadom k tomu, že vysvetľovanie je nahradené tichom, nevieme o nich takmer nič. Ticho avšak spúšťa mechanizmus našej fantázie, čo je pri čítaní príjemné, a tak sa môžeme nechať unášať našimi predstavami. V knihe vystupuje šesť osôb. Ich charaktery sú skôr skicami, ktoré akoby čakali na naše vlastné dokreslenie. Skôr ako slovným opisom sú postavy charakterizované svojim konaním a pomocou jednoduchých, jasných a výstižných dialógov.

Hervé pôsobí a jedná ako kľudný, inteligentný a vyrovnaný človek, ktorého s jeho lenivo plynúceho života nedostane ani vášnivá láska, ktorej načas podľahne.

Jeho manželka Heléne je opísaná ako vysoká žena s prekrásnym hlasom a s čiernymi vlasmi, ktorá vycíti a toleruje Hervého splanutie, lebo jej stačí byť mu nablízku. /citácia, kapitola 11/ Bola to vysoká žena, pohybovala sa pomaly, mala dlhé čierne vlasy, ktoré nikdy nenosila vyčesané. Mala prekrásny hlas.

Ich priateľ Baldabiou, ktorý má záľubu v pití Pernodu a obľubuje delfíny, vnáša do príbehu horkú komičnosť, ktorá vypláva na povrch, keď hrá sám so sebou gulečník a nazýva tieto partie ako hru „zdravého s mrzákom“, alebo keď prehlasuje, že ak vyhrá „mrzák“ on odíde z mesta preč.

Japonec Hara Kei je typickým predstaviteľom tajomného Japonska. Čierno odetý muž s čiernymi vlasmi, ktorý mlčí a pozoruje dianie okolo seba.

Dievčina bez mena nikdy neprehovorí, a jediná informácia o nej, ktorá sa stále opakuje v identickom znení, vždy keď vstúpi na scénu, sú jej nešikmé oči. /citácia, kapitola 14, 19, 33,/ jej oči nemali orientálny tvar a jej tvár bola tvárou dievčiny.

Poslednou postavou je Madame Blanchet, zakaždým vystupujúca s modrými kvetmi medzi prstami a v bielom oblečení, ktoré zanecháva dojem smútku. /citácia, kapitola 27/ Madame Blanchet sedela vo veľkom kresle pri okne. Na sebe mala kimono z ľahunkej látky: úplne biele. Na prstoch, akoby to boli prstene, mala malé kvietky intenzívne modrej farby. Čierne vlasy, lesklé, orientálna tvár, dokonalá.

Hervé vždy pri svojej ceste do Japonska prechádza okolo jazera Bajkál, ktoré je charakterizované tak, „ako ho miestni nazývajú“. Pri prvej ceste je jazero nazvané „morom“, pri druhej „diablom“, ďalej „posledným“ a nakoniec „svätým“. Tieto atribúty sú vzácnym nahliadnutím do hrdinovej duše a predpovedajú výsledok jednotlivých ciest, a tiež charakterizujú Hervého vzťah s dievčinou. Jeho prvá cesta je plná očakávaní a neistoty. Hervé ešte nenadviazal žiadny vzťah s miestnymi, nevie či bude dobre prijatý a preto je Bajkál len neutrálnym „morom“. Pri druhej ceste, keď je Bajkál nazvaný „diablom“, už môžeme tušiť, že hrdina sa ocitá v zajatí svojej lásky k dievčine, ktorá nieje samozrejme morálne správna, pre neho však jediná možná. Pri tretej ceste je jazeru Bajkál dané meno „posledný“, akoby Hervé tušil koniec svojej lásky, ako keby si sľuboval, že táto cesta bude posledná. Prívlastok „svätý“ ktorý je pridaný jazeru pri Hervého poslednej ceste, úplne odráža už naplno prepuknutú posadnutosť dievčinou a jej úplnou idealizáciou.

Hodváb, je príbehom lásky, ktorá sa objavuje v dvoch podobách. Láska k Heléne, ktorá je všetko, len nie vášnivá. Táto obdivuhodná žena je mu po rokoch viac priateľkou, po jej ukľudňujúcom hlase túži vo chvíľach odlúčenia. Druhá podoba lásky spočíva v tom, čo sa mu vo vzťahu s Heléne nedostáva – vo vášni a zamilovanosti. Hervé, ktorý akoby svoj život ani nežil, skôr ho len pozoroval zvonka, je okúzlený dievčinou, ktorá ho vytrhne z monotónnosti a šedosti všedného života. Pohľady a dotyky medzi Hervém a idealizovanou dievčinou sú veľmi silné a je to jediný spôsob komunikácie, vďaka ktorej prežíva obrovskú vášeň.

Veľkú rolu hrá v novele aj symbolika farieb. Dievčina je vždy oblečená do tuniky oranžovej alebo červenej farby, atribútu vášne a lásky. Oproti tomu, Hara Kei je odetý celý do čiernej farby, ktorá podčiarkuje jeho vyrovnanosť. Madame Blanchet je vždy veľmi dôsledne odetá do oblečenia bielej farby, symbolizujúcej pre ňu typický smútok. /citácia, kapitola 13/ Hara Kei sedel v tureckom sede na zemi v najvzdialenejšom rohu miestnosti. Na sebe mal tmavú tuniku, nenosil žiadne šperky. Jediný viditeľný znak jeho moci: žena natiahnutá vedľa neho, nehybná, s hlavou položenou v jeho lone, so zatvorenými očami a pažami ukrytými pod širokými červenými šatami, ktoré sa ako plameň rozprestierali dookola, po rohoži popolavej farby.

Ďalším symbolom, ktorý prelína celý príbeh, je symbol vtáka. Vtáky sú tu určitým druhom komunikácie medzi dievčinou a Hervém. Pri príchode Hervého, na dôkaz radosti, vypustí dievčina voliéru plnú vtákov a zdraví tak svojho milého. Keď Hara Kei zavrie späť vtáky do voliéry, symbolicky uväzní aj radosť dievčiny. Aj malý poskakujúci chlapec s flautou, posol dievčiny, ktorý nakoniec dovedie Hervého za ostatnými do hôr, pripomína vtáčatko. Neskôr je obesený, pretože v Japonsku platí zákon, že sluha nesmie predať milostný odkaz svojej panej. A v tomto prípade bol chlapec sám milostným odkazom – vtáčaťom radostne zdraviacim prichádzajúceho cudzinca. /Citácia, kapitola 32/ .....A tak uvidel, nakoniec, odrazu, ako sa nebo nad palácom poškvrnilo letom stoviek vtákov, akoby vyvretých zo zeme, vtáci všetkého druhu, ohromení, sa rozleteli d všetkých strán, ako šialení, sa spevom a krikom, pyrotechnický výbuch krídel, mračno farieb vystrelené do svetla a mračno vystrašených zvukov, prchajúca hudba, let do neba. Hevré Joncour sa usmial. /Citácia, kapitola 33/ Pred sebou uvidel ohromnú voliéru s dvierkami dokorán, úplne prázdnu. A pred ňou ženu. Hervé Joncour sa nepozeral okolo seba, jednoducho išiel pomaly ďalej a zastavila sa , až keď došiel až k nej. Novela sa vyznačuje silnou muzikálnosťou, ktorá e príznačná pre Bariccove diela. Príbeh vyznieva veľmi rytmicky a opakujúce sa vykreslenie Hervého cesty do Japonska akoby bolo refrénom. /Citácia, kapitola 12./ prekročil hranice blízko Met, prešiel Wurttembergom a Bavorskom, vstúpil do Rakúska, došiel vlakom do Viedne a do Budapešti, a potom pokračoval až do Kyjeva. Prešiel na koni dvesto kilometrov ruskej stepi, prešiel Ural, dostal sa na Sibír, cestoval štyridsať dní, až došiel k Bajkalskému Jazeru, ktorému miestni ľudia hovorili: more. Zišiel po toku rieky Amur a pozdĺž čínskej hranice až k oceánu, a keď dorazil k oceánu, zastavil sa v prístave Sabirk na jedenásť dní, pokiaľ ho loď holandských pašerákov neodviezla k mysu Teraya na západnom pobreží Japonska. Peši po vedľajších cestách , prešiel provinciami Ishikawa, Toyama, Niigata, až sa dostal do provincie Fukushima a dorazil k mestu Shirakawa , obišiel ho z východu, dva dni čakal na muža v čiernom.....