Frederick Soddy

Z Wikipédie

Frederick Soddy
anglický chemik
Narodenie	2. september 1877 Eastbourne, Anglicko
Úmrtie	22. september 1956 Brighton, Anglicko
Pozri aj Biografický portál

Frederick Soddy (*2. september 1877 – †22. september 1956) bol anglický chemik. V roku 1921 získal Nobelovu cenu za chémiu za prácu na rádioaktívnom rozpade prvkov.

[úprava] Život

Soddy sa narodil v Eastbourne v Anglicku. Začal študovať na univerzite v rodnom meste, neskôr odišiel študovať na Waleskú univerzitu v meste Aberystwyth a potom na Oxfordskú univerzitu. Na Oxforde pôsobil ako výskumný pracovník od 1898 do roku 1900.

V roku 1900 sa stal asistentom profesora chémie na Univerzite McGill v Montreale v Québecu v Kanade. Tu pracoval s Ernestom Rutherfordom na rádioaktivite. On a Rutherford zistili, že neobvyklé správanie rádioaktívnych prvkov vzniká preto, lebo sa rozpadajú na iné prvky. Tento rozpad vytvára aj alfa, beta a gama žiarenie. Keď rádioaktivita bola prvýkrát objavená, nikto si nebol istý, čo ju spôsobuje.

Jeho odborné texty spopularizovali nové chápanie rádioaktivity. Jeho práce boli inšpiráciou pre H. G. Wellsa v roku 1914, ktorý v románe The World Set Free opisoval atómové bomby vypustené z lietadiel vo vojne mnoho rokov v budúcnosti. Wellsov román je tiež známy ako The Last War kde ukazuje pokojný svet, bez vojen. V diele Wealth, Virtual Wealth and Debt Soddy chváli Wellsov román The World Set Free. Vyslovil aj domnienku, že rádioaktívny proces dodáva energiu hviezdam.

V roku 1903, spolu so Ramsayom potvrdili, že pri rozpade rádia vzniká hélium.

Od 1904 do roku 1914 bol učiteľom na univerzite v Glasgowe. Počas pobytu v Glasgowe ukázal, že urán sa rozpadá na rádium. Ukázal tiež to, že rádioaktívny prvok má viac ako jednu atómovú hmotnosť, pretože sa menia fyzikálne vlastnosti prvku, zaviedol pojem izotop. Soddy nekôr ukázal, že nerádioaktívne prvky môžu mať takisto niekoľko izotopov. Vypočítal, že atómy, ktoré vyžarujú alfa žiarenie znižujú atómové číslo o 2 protóny a zvyšujú atómové číslo o 1 protón pri beta žiarení. Toto bol základný krok vpred pre pochopenie vzťahu medzi rádiaktívnymi prvkami.

V roku 1914 bol menovaný riaditeľom Aberdeen University, kde pracoval na výskumoch počas 1. svetovej vojny. V roku 1919 odišiel na Oxfordskú univerzitu, kde pracoval na sylaboch pre chémiu. V roku 1921 získal Nobelovu cenu za chémiu za svoj výskum v oblasti rádioaktívneho rozpadu a čiastočne za svoju teóriu o izotopoch.