Vojtech Tuka

Z Wikipédie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články. Prosím upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím odstránte túto šablónu po pridaní odkazov.

Správnosť faktov alebo vierohodnosť tohto článku alebo jeho časti je sporná! Upravujte preto opatrne, uveďte zdroj a prosím prečítajte si diskusiu!

Vojtech Tuka (* 4. júl 1880, Štiavnické Bane – † 20. august 1946, Bratislava) bol slovenský politik v Uhorsku, Československu a na Slovensku.

Ako chránenec bulharského cára Ferdinanda Coburga a vychovávateľ následníka trónu a neskoršieho cára Borisa III. získal možnosť študovať právo v Pešti, neskôr absolvoval študijné pobyty v Paríži a Berlíne. Pod ochranou slovenského arcibiskupa kaločského Jura Častku sa stal profesorom na právnickej akadémii v Pätikostoloch./Pécs/. nemecko-slovanské prostredie ho ovplyvnilo, a keďže utkvel v teoreticko-právnych smeroch, ktoré si osvojil na katolíckych školách v Paríži, stal sa čoskoro známym príslušníkom slovenskej sekcie Krajinskej kresťanskosocialistickej strany. Jeho politické zmýšľanie tej doby, ktoré sa v ústavnoprávnej oblasti stalo základom neskoršieho diela a pôsobenia sa prejavilo v pätikostolskej dizertačnej práci O slobode, politická štúdia ( A szabadság, politikai tanulmány/.

V roku 1910 sa stal členom predsedníctva Krajinskej kresťansko-socialistickej strany /antisemitskej/ za jej slovenskú sekciu. V roku 1914 sa stal mimoriadnym profesorom štátneho práva a medzinárodného práva na Univerzite Sv. Alžbety v Bratislave, riadna profesúra mu bola zamietnutá kvôli slovenskej národnosti. V rokoch 1915-1916 navštevoval ako jediný predprevratový Slovák kňaza Jozefa Kačku, Hlinkovho spolukňaza uväzneného za protivojnové a proruské kázne.

Tuka odmietol presťahovanie Alžbetínskej univerzity do Pécsa, a ponuku na ridanu profesúru v Maďarsku, a prihlásil sa do služieb čs. štátu na novej československej štátnej univerzite v Bratislave. V prihláške zdôraznil, že z čias Uhorska sú známe jeho stanoviská vo veci autonómie a federalizmu, a že je stúpencom autonómie Slovenska. To spôsobilo, že jediný slovenský profesor právnych a štátnych vied s 15 ročnou praxou nebol prijatý do služieb univerzity, na druhej strane Ministerstvo pre zjednotenie zákonov mu ponúklo spoluprácu na odbornej úrovni. Tuka túto ponuku okrem iného považoval za osobnú urážku, ke´dže znamenala pracovať v úplnom protiklade s jeho právnym názorom. Preto sa urýchlene dal do kontaktu so SĽS, pričom svoju tézu o autonomizme a federalizme ako vnútroštátnej záležitosti odmietol v nových podmienkach, najmä s ohľadom na deklarované sebaurčovacie právo národov, a rovnako odmietol aj možnosť pôsovbenia v krajinskej kresťanskosocialistickej strane, ktorá sa snažila v nových podmienkach svoju slovenskú sekciu umŕtviť. Rýchlo sa stal jedným z vodcov HSĽS a bol zakladateľom jej organizácie Rodobrana. V rokoch 1925 – 1929 pôsobil ako poslanec Národného zhromaždenia; viedol kampane za federalizáciu Česko-Slovenska, vo Viedni vydával Correspondence slovaque a získaval pre kauzu nezávislosti sympatie Rakúska, Talianska, Nemecka, sovietskeho Ruska i Japonska. a tajné prípravy prevratu a vyhlásenia nezávislosti v spolupráci s Poľskom a Maďarskom. Prostredníctvom Budapešti získal kontrolu nad financovaním krajinskej kresťanskosocialistickej strany na Slovensku a Maďarskej národnej strany a jeho vplyv ich priviedol na platformu autonómie Slovenska v ČSR /v tzv. Bloku praobyvateľov Slovenska/. V roku 1929 bol zatknutý a v bezprecedentnom politickom procese, ktorý vzbudil nepriaznivé reakcie Anglicka, Francúzska a celej európskej verejnosti, ba aj konzervatívnych a katolíckych Čechov, odsúdený za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia - v roku 1937 prepustený do domáceho väzenia v Plzni so zákazom stykov s bývalými spolupracovníkmi. Napriek tomu, že prvé roky vo väzení nemal povolené návštevy, dokázal s pomocou niektorých priaznivcov vrátane manželky ministra Nečasa /ktorému potom pomáhal počas Protektorátu na slobodu z nemeckého väzenia/ riadiť štáb Rodobrany vo Viedni a pokračovať v prípravách toho, čo označil v záverečnom slove procesu za svoj cieľ - samostatného Slovenska / " rozsudkom týmto ukladajú sa základy samostatného štátu Slovenského na stá a stá rokov..."/.

V rokoch 1938 – 1939 sa podieľal na záchrane aspoň časti území južného Slovenska pred maďarskými nárokmi, a hoci nebol v aktívnej politike,Tisova prvá vláda často vyžadovala jeho právnu pomoc v spore s Maďarskom /hoci jeho hlavnú radu, nepodpísať arbitrážny výrok: " nech si to podpíšu Česi, my potom napadneme neplatnosť rozsudku pre nezávislé Slovensko" dr. Tiso neakceptoval/, po príchode zo sanatória kde sa liečil z následkov dlhoročného väzenia, sa stal ikonou radikálneho krídla HSĽS a jedným z hlavných kandidátov na predsedu strany, na druhej strane, Tisov vplyv jeho aktivity paralyzoval. Počas neskorej jesene 1938 už plne presadzoval nezávislosť Slovenska, čoho príkladom bol Bardejovský prejav v decembri. V rámci boja proti koloniálnemu postaveniu Slovenska v ČSR, v roku 1939 viedol tajné rokovania s nemeckou vládou.

12. februára 1939 získal Hitlerovu podporu pre samostatnosť Slovenska, hoci dovtedy Nemecko uprednostňovalo autonómne postavenie Slovenska v rámci na nemecko orientovanej, závislej a germanizovanej ČSR. Počas českého vojenského prevratu na Slovensku bol odvlečený do koncentračného tábora na Morave spolu s A. Machom, M. Černákom, a stovkami ďalších. 14. marca 1939 keď Snem vyhlásil samostatný Slovenský štát, stal sa zástupcom predsedu vlády. Od vyhlásenia Moravskoslovenskej národnej rady podoporoval snahu o pripojenie Moravského Slovenska s Valašskom k Slovensku, čo sa stalo trvalou agendou jeho politiky. Po odchode Sidora ku Sv. stolici, a akcii proti Poľsku podporoval snahu poľského senátora Krzeptowského o pripojenia Podhalia k Slovensku, v snahe posilniť pozície štátu na medzinárodnom poli, ale aj zabrániť germanizácii čo najviac Slovanov.

Po voľbe dr. Tisa za prezidenta sa stal predsedom vlády. Jeho snaha o radikalizáciu hospodárskej a sociálnej politiky, a jednoznačné spojenectvo s Nemeckom, viedla spolu so snahami Ďurčanského o takmer neutralitu k vyostrovaniu vzájomného sporu. Triumvirát Tuka - Ďurčanský - Mach, sa na jar 1940 rozpadol, a vypukla vládna kríza, ktorá trvala až do júlových salzburských rokovaní. Počas tejto krízy Ďurčanský kontakty so ZSSR využil na ostrakizáciu Rumunska, v snahe získať sovietov pre obsadenie Podkarpatska a v súlade s politikou KSS vytvoriť zo ZSSR druhú ochrannú mocnosť SR. Táto politika pobúrila Nemcov, ale osobitne aj samotného Tuku, ktorý sa pri rokovaniach s Rumunskom snažil dosiahnuť dohodu o revízii hraníc s Maďarskom tak, aby sovieti ostali mimo karpatskej kotliny, a Slovensko získalo Podkarpatsko. Rovnako sa predseda vlády snažil zabezpečiť menovanie slovenského biskupa v Prešove miesto rusínskeho aktivistu Gojdiča, /kuloárne informácie uvádzali mená spišského kňaza Pavla Spišáka, cárskeho kaplána J. V. Ferdinanda, a autora prvého slovensko-staroslovenského spevníka pre gréckokatolíkov - pre nevôľu Gojdiča musel vyjsť v Nitre, a tiež meno prvého rektora Russicumu, Hlinkovho vzdialeného príbuzného Vendelína Javorku, v rokoch 1931-1934 biskupa apoštolského administrátora ruských katolíkov v Charbine, v roku 1939 správcu misijnej farnosti pre ruských katolíkov v Šanghaji/ aby oslabil možné väzby gréckokatolíkov na Rusko.

Ostrakizáciu Rumunska Ďurčanským považoval za zásadnú chybu slovenskej zahraničnej politiky, a po odstúpení Ďurčanského, ktorého ako ministra vnútra nahradil Mach, a ako ministra zahraničia Tuka, začal Tuka pripravovať definitívnu zmenu mocenských pomerov, a súčasne orientáciu zahraničnej politiky na Nemecko, pronemecké Rumunsko a Juhosláviu. V jeseni 1940 prešiel Tiso do protiofenzívy, a od novembra bolo jasné, že Nemecko nepodporí žiadnu definitívnu zmenu na Slovensku, keďže naopak nemeckej vláde išlo o možnosť stáleho zasahovania. Tuka sa rozhodol postupovať samostatne, a pripravoval odstránenie Tisa z politického života jeho menovaním za biskupa. Prezidentom sa mal stať Tuka, predsedom vlády umiernený Sidor/na upokojenie sv. stolice a umiernenej časti poslancov/, isté zmeny sa mali udiať aj vo vláde. V januári 1941 Tisovo krídlo využilo spravodajskú hru čs. odboja a obvinilo Tuku z príprav prevratu. Práve naopak, úvahy o prevrate končili práve v tom období, keďže prevrat Železnej gardy v Rumunsku Nemci nepodporili a podporili naopak Antonesca. Predstava, že skončí ako Simia v nemeckom koncentračnom tábore, bola pre Tuku zrejme dostatočnou výstrahou.

od roku 1941 sa sústredil na zahraničnú politiku a židovskú otázku. CV zahraničnej politike sa snažil pomerne úspešne budovať chorvátsko-slovensko-rumunskú alianciu, čo neostalo bez reakcie Nemecka. Súčasne Tuka podporoval budovanie Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku, /hoci po vojne to jej predseda T. E. Boehm kvôli politickej atmosfére a politike DS ktorej bol členom, popieral/. V septembri 1941 presadil Tuka prijatie Vládneho nariadenia o právnom postavení Židov, ktoré de facto obnovovalo stredoveké diskriminačné opatrenia voči židovskej komunite. Opatrenia sa rozšírili nad rámec nariadenia aj voči židovským náboženským obciam, čo v roku 1943 Najvyšší správny súd označil za protiprávne a neplatné.

Od roku 1942 sa Tuka dostával do čoraz väčšej osobnej i politickej izolácie, počnúc vysťahovaním Židov, ktoré bolo zastavené už v októbri 1942, a pokračujúc Snackého aférou, v pozadí ktorej stála československá opozícia v armáde. V roku 1943 bol Tuka opäť zvolený za predsedu slovensko-nemeckej spoločnosti, ale zdravotný stav, najmä druhá mozgová príhoda, spolu s lavírovaním Macha, a označovaním Tuku za pansláva, ktorý sa obklopuje katolíckymi kruhmi /Vodrážka, biskup Buzalka, dr. F. Jankovič, etc./ zo strany nemeckých agentov a ultraradikálov jeho izoláciu posilňovali. V decembri 1943 sa vzdal funkcie podpredsedu strany a v januári súhlasil s odstúpením z funkcie predsedu vlády, najmä na tlak D. Wisliczenyho a časti nemeckých diplomatov. Boje o nástupníctvo, keď HG a skupina okolo časopisu Náš boj odmietla A. Macha ako predsedu vlády, znamenali odklad riešenia požiadavky na odstúpenie prof. Tuku. Po vypuknutí vzbury v Banskej Bystrici Ribbentropp presadzoval jeho zotrvanie napriek zdravotnému stavu, ale podľa dobovýách svedectiev, hoci prof. Tuka mal ešte jasné vnímanie, bol čulý a duševne bodrý, neprejavoval žiaden záujem o aktuálne politické dianie. 5. septembra podísal demisiu svojej vlády, a politického života sa ďalej nezúčastňoval.

V čase príchodu českých a sovietskych okupačných jednotiek prof. JUDr. Vojtech Tuka, syn národne orientovaného katolíckeho učiteľa Antona Tuku, a jeho manželky, rodenej Országhovej, z rodu pavla Országha Hviezdoslava, ťažko chorý a imobilný, bol prevezený na dosiaľ neznáme miesto v západnom Rakúsku, spolu s ošetrovateľmi, osobným lekárom a manželkou Boženou / dcérou českého úradníka vo Vacove/ Pravdepodobne bol istý čas hosťom nemeckej vlády v Kufsteine spolu s generálom Nedćom, srbským predsedom vlády.

Po kapitulácii Nemecka bol zajatý tzv. československými orgánmi, a v priebehu roku 1946 sa s ním konal politický proces pred nelegálnym, tzv. Národným súdom v Bratislave. Tuka odmietal svoju vinu vo všetkých bodoch obžaloby, nemohol však vzhľadom na rozsiahle výpadky pamäte spôsobené štvrtou mozgovou príhodou riadne odpovedať na otázky súdu. V približne 1 - 1,5 hodinových intervaloch prestával vnímať okolie a pojednávania sa museli odročovať. Napriek tomuto stavu, po porade predsedu "nezávislého" Národného súdu, dr. Daxnera /ktorého za senátneho prezidenta Najvyššieho súdu kedysi menoval prezident Msgre. Tiso/ s predsedníctvom SNR a osobitne s Dr. G. Husákom bol bývalý predseda vlády SR, spolu s dr. Bazovským a Adalbertom veľkoštiavnickým - Tholtom spoluator idey nezávislosti Slovenského štátu po vynesení tzv. rozsduku zavraždený urýchlene práve z obavy, že by sa pri odklade úkonov súdu pre zlý zdravotný stav obžalovaného, pravdepodobne vynesenia rozsudku nedožil. Poprava sa uskutočnila obesením z pohyblivého nemocničného lôžka, vzhľadom na to, že prof. Tuka sa v tej dobe nedokázal už hýbať ani natoľko, aby bola možné vykonať obesenie z invalidného vozíka.