Západorímska ríša

Z Wikipédie

Imperium Romanum Occidentale - západorímska ríša

Západorímska ríša je moderné označenie pre západnú časť rímskeho impéria od roku 395 (rozdelenie Rímskej ríše) do roku 476 / 486, , vo vnímaní súčasníkov existovala len jedna ríša v čele s dvoma cisármi.

Vznikla rozdelením rímskej ríše v roku 395, po tom čo ju cisár Theodosius I. odkázal svojim dvom synom: západnú čásť Flaviovi Honoriovi a východnú Flaviovi Arcadiovi.

Západorímská ríša zanikla už v roku 476 abdikáciou mladistvého cisára Romulusa Augustusa, k čomu bol prinútený Odoakerom - vrchným veliteľom rímskej armády. V podstate se však jednalo o vojenský prevrat, ktorý ponechal štát nedotknutý. Rímska moc na západe bola v tej dobe obmedzená už len na Itáliu a alpský priestor. Aj keď západorímska ríša existovala len osemdesiatjeden rokov, mala celkom dvanásť legitímnych vládcov a k tomu ešte troch (podľa niektorých názorov štyroch) uzurpátorov.

[úprava] Honoriova vláda

Flavius Honorius bol mladším synom cisáre Theodosia I., posledného cisára, ktorý vládol obom poloviciam ríše. Flavius Honorius bol v čase nástupu na trón ešte dieťaťom, z tohto dôvodu ustanovil Theodosius I. veliteľom vojska, Stilichona, syna vandalského šľachtica a Rimanky, Honoriovým poručníkom.

Honoriova vláda bola veľmi nestabilná. Už v roku 397 se vzbúril Gildo, správca provincie Afriky. Po invázii Vizigótov do Itálie v roku 402, sa Flavius Honorius premiestnil so svojim dvorom z Milána do Ravenny, ktorá bola považovaná za nedobytnú. Vojaci posádky v Británii sa vzbúrili najskôr pod vedením Marca (406/407) a potom Konštantína III. (Constantinus III.) (407-411). Vojsko se následne premiestnilo z Británie do Galie a ponechalo tak tunajšie obyvateľstvo, ktoré sa pokladalo za Rimanov, svojmu osudu, presnejšie napospas vpádom germánskych kmeňov Anglov a Sasov. Tí pôvodne prichádzali doBritánie v malých skupinkách hlavne ako rímski žoldnieri.

Okrem toho došlo k prelomeniu rýnskej hranice: 31. decembra 406 vpadli Vandali, Svébovia a iránskí Alani cez zamrznutú rieku do severnej Gálie (pravdepodobne boli na úteku pred Hunmy). Franskí federáti, ktorí sa im pri tom postavili na odpor, boli nakoniec porazení. Naviac gótske vojsko vedené Radagaisusom napadlo samotnú Itáliu. Toto vojsko bolo však zničené Stilichonom. Avšak kvôli obave z jeho prílišnej moci nechal Flavius Honorius svojho radcu a veliteľa vojska v roku 408 zavraždiť. Zatiaľ však dochádzalo k lúpežným ťaženiam Vizigótov pod vedením náčelníka Alaricha I., který v roku 410 nakoniec vydrancoval Rím, čo malo zlý účinok na rímsku psychiku. Nasledovalo niekoľko uzurpácií. Najskôr došlo ku Konštantínovej vzbure v Británii, ako už bolo uvedené výššie a neskôr k uzurpacii senátora Prisca Attala v rokoch 409/410 a 414/415. Po dvojročnom drancovaní a plienení Gálie napadli v roku 409 Svébovia, Vandali a Alani Hispániu. V následujúcich rokoch však Vizigótov a časť Vandalov, ktorí prenikli do Hispánie, zničili. Vizigóti boli roku 418 dokonca usadení ako federáti v Akvitánii, čím vláda v Ravenne získala vnútornú hrádzu proti povstaniam a rovnako silný bojový zväz proti vonkajším nepriateľom. Vizigóti si počínali celkom loajálne, čo im však nebránilo v občasnom narušovaní rímskeho územia a tým ku zvyšovaniu svojej sféry vlivu. K naozajstnému porušeniu zmluvy však prišlo až v 60. tokoch 5. storočia.

[úprava] Vnútorné mocenské boje, útok Hunov

Solidus vyrazený v Soluni na oslave svatby [Valentiniana III.] s dcérou Theodosiusa II., Liciniou Eudokiou

Po smrti Flavia Honoria v roku 423 vládol v rokoch 423 až 425 uzurpátor Johannes. V roku 425 bol porazení a cisárom sa stal Valentinianus III., synovec Honoria. Bol posledným cisárom theodosiánskej dynastie. Pretože bol zatiaľ v detskom veku, mala vládne záležitosti na starosti jeho matka Galla Placidia, avšak skoro nato došlo k bojom mezi rôznymi veliteľmi. Veliteľ vojska Felix a comes Africae Bonifatius podporovali až do svojej smrti (niekedy viac, niekedy menej) politiku Gally Placidie. Po smrti Bonifatia však ríši vládol patricius a veliteľ vojska Flavius Aetius. Valentinianus III. sídlil striedavo v Ravenna|Ravenne a v Ríme. Na dobu jeho vlády pripadá ztrata provincie Afriky. Tiež severozápadná Hispánia, ktorá pripadla Svébom. Gáliu sa Aetiovi napriek tlaku Vizigótov a Burgundov podarilo ubrániť. Burgundská ríša na Rýne bola zničená v roku 436 Aetiovými hunskými pomocnými zbormy. Okrem toho sa mu v roku 451 podarilo zastaviť hunského kráľa Attilu, ktorý vpadol s veľkým vojskom do Galie, v bitke na Katalaunských poliach. V roku 454 však Valentinianus III. dal Aetia zavraždiť.V nasledujúcom roku stal sám obeťou úkladnej vraždy. V Dalmácii si zatiaľ generál Marcellinus vytvoril fakticky samostatnú ríšu.

Veľký význam náleží definitivnej strate provincie Afriky dobytím Kartága a získaním tam ukotvenéj flotily v roku 439 Vandalmy. Pretože Vandali (na rozdiel od ostatných Germánov) odmietli formálnu podriadenosť cisárovy, založili si prvý nezávislý štát na rímskom území. Naproti tomu Vizigóti, Svébovia, Burgundi a Frankovia boli federáti a vládli provinciálnemu rímskemu obyvateľstvu menom cisára, čo zachovávalo aspoň zdanie pokračovania rímskej vlády a tiež zvyšovalo možnosť politických a vojenských intervencí Ravenny.

[úprava] Obdobie tieňových cisárov

Tieňoví cisári panovali zvyčajne len krátku dobu a sotva ešte dokázali aktívne čeliť blížiacej sa katastrofe západorímskej ríše. Západ ztratil rozsiahle územia v prospech Germánov, ktorí vytvárali štáty v štáte a tým západ zbavovali dôležitých daňových príjmov, ktoré boli nutné k udržovaniu armády. Prvým z tzv. tieňových cisárov sa po smrti Valentiniana III. dňa16. apríla 455 stal senátor, Petronius Maximus. Avšak jeho vláda trvala len krátko a skončila násilne počas dobitia Ríma Vandalmy pod vedením kráľa Geisericha. Po ňom nastúpil na cisársky trón Galoromán Eparchius Avitus. Predtým pôsobil ako vyslanec medzi Rimanmy a Vizigótmy. V prvom rade však musel ukľudniť vzťahy s Marcianom, východorímskym cisárom, a tiež udržať v kľude veliteľa vojska Ricimera, ktorý sa čoskoro stal skutočným vládcom západu.

Po Avitusovi nastúpil v januári 457 na trón Maiorianus a vládol nasledujúce štyri roky. Po rokoch porážok sa mu konečne podarilo získať kontrolu nad Itáliou a veľkou čásťou Gálie. Vizigóti a Burgundi boli prinejmenšom dočasne zpacifikovaní. Taktiež v časti Hispánie bol nastolený mier. Vo vnútrornej politike se mu podarilo nakloniť si senát ústupkami a ľud zlepšenou hospodárskou politikou. Nato čo ale nevyšla trestná expedícia proti Vandalom, bol na začiatku augusta 461 Ricimerom zvrhnutý a krátko na to zavraždený. Ricimer sám sa však ako arián a Germán nemohol stať cisárom.

Miesto neho sa bez pomazania papežom stal cisárom západu Libius Severus. Behom jeho vlády bolo obnovené drancovanie západného pobrežia Itálie Vandalmy. V Gálii medzitým proti vláde v Ravenne povstal veliteľ vojska a priateľ Maioriana, Aegidius a vytvoril galorománsku ríšu na severe krajiny, ktorá pretrvala až do roku 486. Po štyroch rokoch vlády (465) Libius Severus zomrel (údajne bol otrávený Ricimerom). Na jeho miesto nastúpil východný Riman Anthemius, nato čo v rokoch 465-467 nastalo krátke Interregnum (medzivládie). Anthemius se snažil obnoviť vládu a vystupoval proti Vandalom a predevšetkým proti Vizigótom, ktorý pod vedením Euricha porušili zmluvu z roku 418 a začali systematické dobíjanie (obsadzovanie) Hispánie. Flotile generála Basiliska, vyslanej proti Vandalom, sa najskôr podaril fantastický úspech. Nakoniec ale Vandali Basiliska porazili a vytlačili z Afriky. Z finančného a vojenského hľadiska to bola naprostá katastrofa. Takisto taženie proti Vizigótom zostalo neúspešné. Konflikt medzi Anthemiusom a Ricimerom vyústil nakonec do občianskej vojny, z kterého vyšel víťazne dodnes blížšie neznámy Anicius Olybrius.

[úprava] Posledné roky

Olybriovi (Anicius Olybrius) však nebol dopriany ani rok vlády. Na trón nastúpil v apríly či máji 472 a už o sedem mesiacov neskôr zomrel. Sotva úspešnejšia bola vláda jeho nástupcu Glyceria, ktorý vládol v rokoch 473 až 474. Aj keď bol diplomaticky aj vojensky talentovaný, musel se podrobiť Ostrogótom a nakoniec i veliteľovi vojska Juliusovi Neposovi.

Julius Nepos vládol v rokoch 474 až 475. Konflikt s Vizigótmy, ktorí dobili Provence, chcel riešiť predovšetkým diplomatickou cestou. Zatiaľ Vandali získali kontrolu nad celým západným Stredomorím. Nakoniec sa pre neho zhoršila situácie tiež v Ríme: Jeho patrón Orestes (který byl sekretárom hunského kráľa Attilu), prevzal velenie vojska a vyhnal Julia Nepota v roku 475 z Itálie.

Romulus Augustulus bol posledným západorímskym cisárom (aj keď Nepos zostal až do svojej smrti v roku 480 posledným východnou ríšou uznaným cisárom). Pri svojom nástupe na trón mal len 10 rokov. V roku 476 bol konečne zosadený germánskym vojvodcom Odoakerom. Narozdiel od svojeho predchodcu Ricimera nedosadil Odoaker žiadneho bábkového cisára, ale poslal senátorskú delegáciu k východorímskemu cisárovi Zenonovi do Konštantinopolu a nechal tam vyhlásiť, že jeden cisár je dostačujúci pre obe polovice ríše. Odoaker chápal svoju vládu pravdepodobne ako pokračovanie rímskej tradície a od Zenona obdržel nakoniec tiež oficiálny titul patricia a cisárskeho miestodržiteľa. Západorímska ríše tým ale zanikla, ako konštatoval comes Marcellinus, pričom sa ovšem aktu z roku 476 sotva dostalo zvláštnej pozornosti. Predsalen v Konštantinopole bol ešte jeden cisár. Naviac zánik západu bol ohlásený už dlho dopredu (ztratou dôležitých častí ríše v prospech Germánov).

Mince s portrétom Julia Neposa

Okrem toho nechal Odoaker naďalej raziť mince s ménom cisára Juliusa Neposa (až do roku 480), stále ešte vládnuceho v Dalmácii. V severozápadnej Gálii, vklinený medzi Vizigótov a Frankov a odrezaný od zbytku ríše, sa dokázal udržať až do roku 486 rímsky miestodržiaci Syagrius, syn výššie spomenutého Aegidia. Po dobití ním spravovaného územia Frankmy bol popravený.

Ďalšie části niekdejšie západorímskej ríše boli na konci 5. storočia ovládané Vandalmy a Vizigótmy. Apeninský poloostrov zostával pod vládou Odoakera až do roku 489, kedy sem vpadol z podnetu Zenona Theodorich Veľký, náčelník Ostrogótov. De iure podliehali západné územia zvrchovanosti Konštantinopola. Za vlády východorímskeho cisára Justiniana I. boli v rokoch 533-553 ešte naposledy vojensky podrobené z veľkej časti západorímskou ríšou (severná Afrika, Itália, južné Španielsko), avšak jednalo o poslední krátku epizódu.

[úprava] Dôsledky pre mesto Rím

Zánik západorímskej ríše bol zrejmý i v meste Rím. Mesto, v kterom okolo roku 250 n. l. žil milión obyvateľov, sa po strate funkce hlavného mesta zmenšilo asi na 400 000 obyvateľov okolo roku 400. Dvojtýždenné drancovanie Vandalmy v roku 455 zmenšilo bohatstvo mesta a mor v roku 472 zdecimoval počet obyvateľov. Avšak aj v 5. storočí bol Rím súčastníkmy považovaný za kultúrnu a politicky významnú metropolu. Členovia cisárskej rodiny bývali aj po preložení rezidence do Ravenny častejšie v Ríme. Na začiatku 5. storočia a po roku 439 sa mesto zväčšilo vďaka prívalu uprchlíkov z Gálie a Afriky. Ešte v roku 470 je Rím popisovaný ako významné mesto s veľkými stavbami a s rušnou divadelnou scénou. Koloseum bylo využíváno minimálne do roku 523, veľké kúpele až do roku 535. V roku 534 sa odhaduje stále ešte okolo 100 000 obyvateľov.

Vojna východorímskeho cisára Justiniana I. proti Ostrogótom značí zlom v dejinách mesta: Medzi rokmy 535 a 549 bol Rím viackrát obkľúčený, životne dôležité akvadukty zničené a veľká čásť senátorov deportovaná. Zmienky o západorímskom senáte zmizli skoro na to (niekedy okolo roku 580). Počet obyvateľov dosahoval v nasledujúcich storočiach nejviac 20 000. Forum Romanum bolo využívané na poľnohospodárstvo. Antické stavby slúžili ako kameňolomy alebo boli znehodnotené rôznymi stavebnými úpravami. V Ríme nastal stredovek.