Volgograd
Z Wikipédie
Volgograd (azbukou: Волгогра́д; 1598 - 1925 Caricyn [Цари́цын]; do 1961 Stalingrad [Сталингра́д]) je mesto v Ruskej federácii, administratívne centrum Volgogradskej oblasti, ležiace na mieste, kde do Volgy vteká rieka Carica. Roku 2002 malo 1 011 417 obyvateľov, s aglomeráciou 1 470 000. Mesto-hrdina.
Obsah |
[úprava] Vznik a vývoj mesta
V roku 1556 sa územie bývalého Astracháňskeho chánstva dostalo do područia Ruska. Od tej doby je dolný tok Volgy jeho neoddeliteľnou súčasťou. Na ochranu volžskej vodnej cesty pred kočovníkmi vznikla na sútoku rieky Caricy s Volgou strážna pevnosť. Tá sa po prvý krát spomína v roku 1579. Oficiálne sa ako dátum založenia mesta považuje 2. júl 1589, ktorý je spomenutý v listinách ruského cára Fedora I. Ivanoviča. V roku 1608 v meste postavili prvý kamenný pravoslávny chrám. čoskoro pribudli ďalšie. 6. septembra 1636 sa v zápiskoch holštýnskeho cestovateľa Adama Oleárskeho, uvádza že mestská posádka bola tvorená z 400 strelcov.
V máji 1667 prechádzali mestom kozácke vojská Stepana Razina počas lúpeživej cesty do Perzie. Neskôr medzi 1. - 5. októbrom 1669 sa opäť zastavili, teraz však na spiatočnej ceste.
V apríli 1670 vzbúrení kozáci pod vedením Stepana Razina dobyli Caricyn a nastolili tam kozácku vládu. Popravili vojvodu Tugeneva a zničili aj oddiel strelcov, ktorý mal mesto znovu obsaďiť. V meste pobudli asi mesiac a potom v máji odišli smerom na Astrachaň. ešte toho roku boli porazení a Razin nútený utiecť.
Neskôr cárska moc kvôli pacifikácii odbojných kozákov zlikvidovala väčšinu opevnených miest na Volge. Roku 1689 bol Caricyn posledným z nich.
7. júna 1695 cez mesto tiahol so svojou flotilou Peter Veľký smerom na Azov.
Roku 1708 znovu vzbúrení kozáci v rámci povstania Kondratija Bulavina dobyli mesto a na čas ho držali vo svojich rukách, kým ich vojská Petra I. nevyhnali späť na Don.
Roku 1717 sa stalo mesto prvým cieľom lúpeživého nájazdu Krymských a Kubáňskych Tatárov, ktorí toho roku tiahli južným Ruskom. Preto, rok na to, bola na príkaz cára Petra vytvorená na týchto južných územiach opevnená línia chránená vojakmi a kozákmi. Onedlho bol v meste založený magistrát. A sám cár sa zúčastnil modernizácie mestského opevnenia.
Mesto okrem silného požiaru roku 1728 tiež poznamenala kolonizácia Nemcami, ktorí prichádzali do oblasti po roku 1765. Keďže získali významné privilégiá, rozvíjal sa obchod, remeslá ako aj riečna plavba.
Povstanie Jemľana Pugačova prehrmelo v auguste 1774 aj v okolí Caricynu. Pugačov porazil v bitke mimo mesta jeho posádku, avšak mesto samotné neobsadil, pretože sa približovali ďalšie cárske vojská. Po orážke Pugačovovho povstania bola obranná línia aj povolžské kozácke vojská odstránené.
V nasledujúcich rokoch 1791 a 1793 bolo mesto zničeneé požiarom. Napriek tomu, bolo zakaždým rýchlo vystavané. Mesto sa opäť rozvíjalo, vznikali nové školy, továrne, ba aj divadlo. V 1862 bola dokončená Volgo-Donská železnica, jedna z prvých železničných tratí v Rusku. Spájala Caricyn s Kalačom na Done. Onedlho bola železnica spojená s centrom Ruska. V meste sa začali vydávať noviny. 30. apríla 1896 bola vytvorená akciová spoločnosť Ural-Volga, a založený strojárenský závod, ktorý sa do histórie zapísal ako Závod Červený október.
Pred začiatkom prevej svetovej vojny mal Caricyn 134 000 obyvateľov. V meste už v tej dobe jazdili tramvaje.
Veľká októbrová revolúcia sa meste nezačala nijak krvavo a vláda sovietov bola nastolená 27. októbra 1917 pokojnou cestou. V celom Rusku sa však rozpútala občianska vojna. V lete až jeseni 1918 sa mesto muselo brániť kozáckej armáde atamana Krasnova. Už o rok padlo do rúk bielogvardejského generála Denikina. Jednotky boľševikov mesto ovládli až 3. januára 1920.
Tak ako po celom ZSSR, začalo sa aj v Caricyne obdobie veľkých zmien. 10. apríla 1925 bolo mesto premenované na Stalingrad, na počesť |Josifa Visarionoviča Stalina, ktorý sa podieľal na znovuobsadení mesta boľševikmi. 12. júla 1926 sa v meste začal slávnostne stavať traktorový závod. V roku 1930 bola v meste otvorená prvá technická vysoká škola. Toho istého roku začal výrobu aj traktorový závod. V novembri začala Stalingradská vodná elektráreň vyrábať elektrickú energiu. Roku 1931 začala v meste fungovať ďalšia vysoká škola (pedagogická), ako aj vojenské lodenice. Do začiatku druhej svetovej vojny v meste ešte otvorili aj lekársku univerzitu.
[úprava] Veľká vlastenecká vojna
Po začiatku Veľkej vlasteneckej vojny strategický význam Stalingradu rýchlo stúpal. Ako dôležitý bod na volžskej vodnej ceste, po ktorej sa prepravovala ropa z Kaukazu, ako významného priemyselného mesta kde sa vyrábali tanky a iné zbrane. 23. septembra 1941 sa v závode Červené barikády sa začali pre sovietsku armádu vyrábať najnovšie delstrelecké zbrane. V najkritickejšom období roku 1941 bola v meste vytvorená domobrana. Front sa však mestu začal približovať ož začiatkom leta 1942.
12. júla 1942 bol vytvorený Stalingradský front. Čoskoro nasledovala jedna z najťažších bitiek druhej svetovej vojny - bitka o Stalingrad. Za jej začiatok sa považuje 17. júl 1942. Napriek tomu, že oblastný výbor strany nariadil 15. augusta evakuáciu civilného obyvateľstva, s jej vykonaním sa príliš neponáhľalo, aby neprepukla panika medzi tými, čo evakuovaní ešte neboli. 23. augusta 1942 napadlo mesto 600 nemeckých lietadiel, pri nálete prišlo o život 50 000 civilistov, teda viac než každý desiaty obyvateľ. 25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz dobyť Stalingrad. Mesto sa ocitlo v obliehaní na západnom brehu Volgy. Obranu mesta mala na starosti 62. armáda generála Čujkova. Tu je dôležité spomenúť, že v tej dobe celé mesto ležalo výhradne na západnom brehu, cez Volgu neexistoval v tých miestach žiadny most. Všetky zásoby, posily ako aj evakuácia do zázemia sa v období kedy nebola rieka zamrznutá realizovalo prevažne v nočných hodinách pomocou komp a parníkov volžskej flotily.
13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. V kritickú noc zo 14. na 15. septembra prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva. Následne sa rozpútali zúrivé boje. Mamajova mohyla a hlavná železničná stanica zmenili v priebehu nasledujúcich dní majiteľa niekoľko krát. Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny.
Pre mesto sa stali životne dôležitými delostrelecké batérie zakopané na východnom brehu Volgy. Bez ich podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej presile fašistov. Ukázalo sa, že v mestských bojoch sú celkom dostačujúce neveľké, avšak dobre organizované oddiely. V prvých dňoch bojov, keď Nemci prenikali predmestiami Stalingradu, narazili na budovu obilného sila. Táto obrovská betónová stavba odolávala po celý čas delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu. Boje o ňu sa však stali čoskoro povestné. Jej 12 obrancov totiž dokázalo na jeden deň zastaviť postup celej nemeckej pešej divízie. A odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi a nožmi ešte i týždeň po tom čo im došlo strelivo a potraviny.
Jedným z nesmrteľných hrdinských činov obrancov Stalingradu, bolo obsadenie a obrana „Pavlovovho domu“. Ten bránila hŕstka obrancov od 23. septembra až do 25. novembra, kedy sa im znovu podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Sovietski vojaci však strategicky položenú budovu držali až do definitívnej kapitulácie Nemcov v meste 2. februára 1943.
Boje v meste pokračovali ďalej, od 4. do 14. októbra 1942 sa rozpútali krvavé boje o Traktorový závod. 27. októbra podnikol Wehrmacht ďalší útok a obsadil aj veľkú časť závodu Červený október.
11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie Stalingradu. Ani poltucet nasadených divízií nebol schopný významnejšie postúpiť sovietskymi pozíciami. Podarilo sa im však rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani prerušiť železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy.
19. novembra 1942 sa začal protiútok sovietskych jednotiek. Už 23. novembra sa stretli obidve postupujúce krídla vojsk pri Kalači. Vytvoriac tak obrovský kotol v ktorom uväznili 22 nemeckých a rumunských divízií a ďalších 160 menších jednotiek o sile 330 000 mužov. Ale až 10. január 1943 začali vojská Červenej armády definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 31. januára sa sovietskym vojskám v budove obchodného domu univermag vzdal maršal Friedrich Paulus. Iné fašistické jednotky naďalej pokračovali v boji. 2. februára 1943 sa v Traktorovom závode o 8:40 vzdali posledné zbytky 11. zboru Wehrmachtu, tým sa skončila záverečná fáza likvidácie obkľúčenej 6. armády ako aj samotná bitka o Stalingrad.
3. februára 1943 vyzvali predstavitelia mesta preživších pracujúcich mesta, aby sa zúčastnili na obnove vojnou zničeného mesta. Celé mesto bolo prakticky zrovnané so zemou. Tí čo v meste zostali aj počas bitky, zväčša prežívali v pivnicich domov o hlade a smäde.
13. marca začal opäť fungovať mestský mäsokombinát. V priebehu týždňa boli obnovené telefónne a telegrafné linky, Stalingradská vodná elektráreň začala zásobovať mesto elektrickou energiou. Mestu boli z fondu obnovy darované peniaze vyzbierané v Turkménsku, južnom Kazachstane a Komi-Permiackom autonómnom okruhu. Už 31. mája 1943 boli z traktorového závodu na front dodané opravené tanky.
6. júla mestský výbor prijal vyhlášku o ochrane pamätníkov bojov v okolí mesta. Ešte počas vojny bola otvorená ďalšia univerzita.
21. decembra sa vo Veľkej Británii skončila peňažná zbierka na stavbu nemocnice v meste.
[úprava] Povojnové obdobie
Začala sa všeobecná obnova mesta, ťažko poznamenaného vojnou. 21. októbra 1949 začalznovu fungovať naplno Stalingradský traktorový závod. V decembri 1949 dosiahla priemyselná výroba v meste 31,5% predvojnovej produkcie.
31. mája 1952 bol uvedený do prevádzky Volžsko-Donský kanál, ktorý splavne spojil tieto dve veľké Ruské rieky. V ďalších rokoch sa začala plynofikácia mesta, bol dokončená ďalšia železničná stanica, nové divadlo, petrochemická továreň, hliníkáreň a v Európe najväčšia vodná elektráreň.
10. novembra 1961 bol Stalingrad premenovaný na Volgograd. V meste sa roširovala priemyselná výroba. 15. októbra 1967 bol na Mamajovej mohyle postavený monumentálny pamätník Hrdinom stalingradskej bitky. 8. júla 1982 bolo slávnsotne otvorené múzeum-panoráma stalingradskej bitky, jeho stavba stojí priamo vedľa Domu Pavlova.
Medzitým bola otvorená ďalšia univerzita, Dom pionierov a mládeže, ako aj niekoľko priemyselných podnikov.
3. augusta 1987 udelila OSN mestu pamätnú medailu v Medzinárodný deň mieru. 16. novembra 1987 bol mestu udelený čestný diplom Organizácie Spojených Národov, a názov „Posol mieru“.
3. mája 1989 sa v meste narodil miliónty obyvateľ. Mesto sa stalo 24. v ZSSR, ktoré dosiahlo milión obyvateľov.
Po rozpade ZSSR sa začala v meste rýchlo rozvíjať kultúrna a občianska činnosť. 4. januára 1992 bola v meste otvorená Vysoká škola riadenia a neskôr aj Akadémia národných služieb. V októbri začalo na FM vlnách vysielať prvé mestské rádio. V decembri bol v meste otvorený rusko-nemecké kultúrnovzdelávacie centrum. V meste bolo neskôr založené centrum Povolžských Nemcov. V septembri 1999 bol vo Volgogradskej štátnej univerzite otvorené prvé internetové centrum.
[úprava] Pozri aj
- Dom Pavlova
- Pamätník padlým v Stalingradskej bitke na Mamajovej mohyle
