Vasilij Ivanovič Čujkov

Z Wikipédie

Vasilij Ivanovič Čujkov
sovietsky vojvodca, obranca Stalingradu
Narodenie	12. február 1900 Serebrjannyje Prudy, Tulská oblasť, Rusko
Úmrtie	18. marec 1982 Moskva, Sovietsky zväz
Pozri aj Biografický portál

Vasilij Ivanovič Čujkov (rus. Васи́лий Ива́нович Чуйко́в) (* 12. február / 31. január podľa juliánskeho kalendára 1900 Serebrjannyje Prudy, Tulská oblasť – 18. marec 1982 Moskva) bol sovietsky vojak, maršal Sovietskeho zväzu, dvojnásobný hrdina ZSSR (marec 1944 a apríl 1945), a diplomat. Zohrával významnú úlohu v zimnej vojne s Fínskom v rokoch 1939-40, obrane Stalingradu a dobýjaní Berlína.

Pochádzal z roľníckej rodiny. V roku 1917 vstúpil do Červených gárd a v rokoch 1918-1920 bojoval na Ukrajine, južnom Rusku na Kaukaze a nakoniec v Poľsku. Na konci občianskej vojny velil pluku. V rokoch 1923-1931 rotoval medzi Frunzeho vojenskou akadémiou, kde absolvoval niektoré zvláštne kurzy špecializované na Ďaleký východ, a Ďalekým východom, kde striedavo hral úlohu diplomatického kuriera v Číne a člena štábu Vasilija Bljuchera.

V rokoch 1932-1935 viedol kurzy pre vyšších dôstojníkov, potom bol preradený k bojovým jednotkám (postupne velil mechanizovanej brigáde, 5. streleckej armáde a nakoniec 4. armáde, s ktorou sa v septembri 1939 zúčastnil obsadenia východnej časti Poľska). Jeho dovtedajšie úspechy urobili dojem na jeho nadriadených a keďže voľných miest pre povyšovanie bolo po Stalinových čistkách v armáde dosť, bolo len logické, že sa mal zúčastniť aj prepadnutia Fínska.

[úprava] Zimná vojna

Koncom roka bol vymenovaný za veliteľa elitnej 9. armády, ktorá mala viesť dôležitý úder naprieč severným Fínskom v oblastiach Lieksa, Kuhmo a Suomussalmi a rozseknúť Fínsko na dve časti.

Čujkov to považoval za obrovskú príležitosť a je zrejmé, že rovnako ako ostatní sovietski velitelia očakával ľahké víťazstvo (veľa času venoval príprave prehliadky víťaznej armády v Oulu po dokončení hlavných operácií). Nakoniec ho toto angažovanie takmer stalo život, pretože Stalin po následnom debakli zvažoval, že ho dá popraviť.

Aj keď pripustíme, že plán pripravený Vorošilovom a Mereckovom bol od začiatku celkom nerealistický, že Čujkov dostal k realizácii jednu z najhorších častí plánu, že nemal v rozhodovaní úplne voľné ruky a že jeho protivníkom bol muž, ktorý bol považovaný za najlepšieho z fínskych poľných veliteľov, plukovník Hjalmar "Sivu" Siilasvuo, faktom zostáva, že preukázal neskúsenosť, neschopnosť a osobnú zbabelosť. Po jeden a pol mesiaci od začatia bojov už zo štyroch jeho divízií reálne existovala iba jedna - elitná 54. divízia obkľúčená v sektore Kuhmo. 163. divízia bola rozprášena v Suomussalmi, elitná 44. Modrá divízia bola spoločně s 21. tankovou brigádou zničená tiež tam a zvyšky 155. divízie sa napriek jeho rozkazom prebíjali späť na sovietske územie od Lieksa.

Čujkov nielenže nedokázal v pravý čas zhodnotiť situáciu a vydával nerealistické rozkazy v dobe, kedy mu už malo byť jasné, že sa blíži katastrofa, ale nakoniec zo strachu, aby nebol popravený za zradu alebo zbabelosť, nepovolil svojim jednotkám ústup a prebitie sa z obkľúčenia. Vďaka týmto jeho rozhodnutiam 9. armáda dopadla najhoršie zo všetkych zoskupení, ktoré sa zúčastnili Zimnej vojny.

[úprava] Veľká vlastenecká vojna

Navzdory tomu však Čujkov prežil a ani dopad na jeho kariéru nebol drastický. V roku 1940 bol už v hodnosti generálporučíka vyslaný do Číny ako vojenský atašé. V roku 1941 sa vrátil do Moskvy, pracoval v diplomacii, napriek jeho opakovaným žiadostiam o znovupriradenie k frontovým jednotkám. Neskôr bol ale menovaný za zástupcu veliteľa rezervného zboru dislokovaného v jeho rodisku, kde viedol výcvik vojakov, keďže však utrpel ťažké zranenia pri nehode, vývik viedol väčšinu času iba formálne.

V júli 1942 dočasne velil 64. armáde priradenej k južnému frontu v oblasti Stalingradu. Neskôr ho nahradil generál Šumilov a Čujkov bol poverený velením nad ľavým krídlom 64. armády. Keďže sa osvedčil, 8. septembra bol vymenovaný za veliteľa 62. armády, hlavnej sily, ktorá bránila Stalingrad. Velenie nad ňou si podržal až do konca bitky.

V marci 1943 bola preorganizovaná 62. druhá armáda pod Čujkovovým velením a premenovaná na 8. gardovú armádu nasadená do bojov na pomedzí Ukrajiny a Bieloruska. V polovici roka bola presunutá pod 1. Bieloruský front, s ktorým oslobodzovala Bielorusko a Poľsko a mala kľúčovú úlohu v bitke o Berlín. 2. mája prevzal Čujkov v mene Vrchného veliteľstva Červenej armády kapituláciu berlínskej posádky.

Po vojne zostal Čujkov vo Východnom Nemecku - do roku 1949 ako zástupca veliteľa sovietskych okupačných vojsk, potom v hodnosti armádneho generála do roku 1953 ako sám veliteľ.

V roku 1953 sa stal veliteľom Kyjevskej vojenskej oblasti, o dva roky neskôr získal hodnosť maršál ZSSR. V rokoch 1960-1964 bol vrchným veliteľom sovietskych pozemných síl. V roku 1972 odišiel do dôchodku.

Pomáhal navrhnúť pamätník stalingradskej bitky na Mamajovej mohyle, kde je aj pochovaný ako prvý maršál ZSSR, ktorého nepochovali v Moskve.

V rokoch 1950-1972 napísal mnoho kníh a článkov o svojej vojenskej kariére a skúsenostiach. Sú charakteristické zvýrazňovaním vlastných zásluh, skresľovaním historických udalostí v jeho prospech a silne protižukovovským nábojom. Vyhol sa v nich menej úspešným obdobiam svojej kariéry, najmä Zimnej vojne.