Technika datovania

Z Wikipédie

Tento článok si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality! Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Technika datovania zahŕňa metódy určovania veku rôznych starovekých predmetov a artefaktov. Podľa charakteru skúmaných objektov, od 4 milióny rokov starých hornín až po drevené trámy z 19. storočia, sa používajú rôzne metódy. Tieto metódy možno dnes považovať za nenahraditeľný výskumný prostriedok pre geológov, antropológov a archeológov.

Veľa metód určovania veku objektov je založených na princípe rádioaktivity. Atómy rádioaktívnych izotopov (nestabilné formy niektorých chemických prvkov) sa časom spontánne rozpadajú (atóm izotopu sa mení na atóm iného prvku a súčasne vyžiari alfa alebo beta častice - radiácia). Hodnota rozpadu izotopu je konštantná a je nazvaná polčas rozpadu, čo je vlastne čas, ktorý je potrebný na rozpad polovice atómov izotopu. Polčas rozpadu teda predstavuje akési zabudované hodiny, ktoré sú vytvorené rádioaktívnym izotopom začleneným do štruktúry objektu. Vek sa teda môže určovať meraním pomeru množstva izotopu a jeho rozpadového produktu (táto metóda sa používa pri rádiometrickom určovaní veku hornín), alebo sa vek určuje stanovení pomeru množstva izotopu a stabilnej formy toho istého prvku (používa sa pri datovaní pomocou rádioaktívneho izotopu C-14). Ďalšia metóda zahŕňa skúmanie priamych účinkov rádioaktívneho rozpadu v zrnách nerastov. Napríklad pri rozpade atómov izotopu uránu (U-238) sa vytvárajú v štruktúre nerastu poruchové stopy alebo štiepne dráhy vyžarujúce častice. Rádioaktivita sa využíva aj pri luminiscenčnej technike datovania: meria sa akumulácia "zadržaných" elektrónov v objektoch vystavených prírodn´mu žiareniu. sú však aj metódy, ktoré sa principiálne neopierajú o rádioaktivitu. Patrí k nim archeomagnetometrické určovnie veku, ktoré je založené na občasných zmenách v zemskom magnetickom poli. Dendrochronológia, metóda, pri ktorej sa stanovuje vek stromov na základe počtu letokruhov, využíva poznatky o tom, že rast stromov podlieha zmenám klimatických faktorov počas roka (napríklad obdobie dažďov a obdobie sucha).

[úprava] Určovanie veku pomocou rádioaktívneho izotopu uhlíka 14C

Táto metóda sa používa pri určovaní veku objektov organického pôvodu v možno veku až 70000 rokov. Izotop uhlíka 14C absorbujú do svojich buniek všetky živé organizmy a s ním absorbujú taktiežiné atómy uhlíka. Prísun akéhokoľvek uhlíka sa skončí, akonáhle organizmus uhynie, a existujúci 14C sa postupne stráca vďaka rádioaktívnemu rozpadu (polčas rozpadu uhlíka 14C je približne 5730 rokov). Vek teda zistíme meraním zostávajúceho 14C v pomere k celkovému množstvu uhlíka.

[úprava] Luminiscenčné datovanie

táto metóda sa používa pri určovaní veku objektov, ktoré obsahujú minerály ako sú kryštály a boli ukryté pod zemským povrchom stovky až tisíce rokov.