Protokoly sionských mudrcov
Z Wikipédie
Protokoly sionských mudrcov alebo Sionské protokoly (rus. Протоколы Сионских мудрецов alebo Сионские Протоколы) je text opisujúci údajné plány Židov na ovládnutie sveta. Podľa názoru väčšiny nezávislých odborníkov ide o podvrh, ktorý bol vytvorený v Paríži agentmi cárskej tajnej polície Ochranka koncom 19. storočia.
Prvýkrát boli zverejnené v petrohradských novinách Znamja v auguste a septembri 1903. V roku 1905 pripojil kňaz a samozvaný mystik Sergej Nilus Protokoly k tretiemu vydaniu svojej knihy Veľké v malom: Príchod Antikrista a vláda Satana na zemi. Protokoly sionských mudrcov využívala cárska vláda v boji proti revolučnému hnutiu (mnohí tzv. „starí boľševici“ boli etnickí Židia), na rozdúchavanie protižidovských nálad ich používal aj nacistický režim v Nemecku. Je nepochybné, že to bol jeden z najúčinnejších nástrojov antisemitskej propagandy.
Séria článkov, ktoré v roku 1921 zverejnil anglický denník The Times dokázala, že veľká časť materiálu v Protokoloch pochádza z pamfletu Dialogue aux enfers entre Machiavel et Montesquieu (Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieu), ktorý v roku 1864 vydal francúzsky satirik Maurice Joly. Podľa nedávnych zistení ruského historika Michaila Lepechina možno autorstvo Protokolov pripísať agentovi-provokatérovi cárskej Ochranky Matvejovi Golovinskému, ktorý sa po roku 1917 stal propagandistom v službách boľševikov. Iní považujú za ich autora Golovinského nadriadeného, Pjotra Ivanoviča Račkovského. Protokoly mali presvedčiť cára Mikuláša II., že liberalizmus a modernizácia Ruska je súčasťou židovského plánu na svetovládu.
V súčasnosti sú Protokoly stále v mnohých krajinách považované za autentické. Ide hlavne o krajiny kriticky naladené proti Izraelu a Židom. Vo viacerých arabských krajinách (Egypt, Sýria, Saudská Arábia, Irán) vychádzajú neustále nové preklady a reedície Protokolov, často s „odborným komentárom“, čo iba posilňuje zdanie ich autenticity v očiach širokej verejnosti.
