Jacques Chirac

Z Wikipédie

**Jacques Chirac**

Poradie	{{{poradie}}}
Prezident v období	17. máj 1995 – dodnes
Viceprezident
Predchodca	François Mitterrand
Nástupca	nie je
Narodený	29. november, 1932 Paríž, Francúzsko
Úmrtie
Politická strana	UMP (nie je oficiálnym členom)
Partner(ka)	Bernadette Chodron de Courcel
{{{poznamky}}}

Jacques René Chirac, (* 29. november 1932, Paríž) je francúzsky politik a v súčasnosti prezident Francúzskej republiky. Zvolený bol v roku 1995 a opätovne 2002. Volebné obdobie mu končí v roku 2007. Ako prezident zastáva aj ex officio post spoluknieža Andorry a Veľmajstra Čestnej légie.

[úprava] Životopis

Narodil sa ako jediný syn bankového úradníka (neskôr sa jeho otec stal manažérom pre leteckú spoločnosť). Do roku 1950 navštevoval Lýceum Ľudovíta Veľkého, neskôr študoval na prestížnom Inštitúte politických štúdií (1954-1957 odbor štátna služba a politika), čo ovplyvnilo jeho budúcnosť, a jeden letný semester v roku 1953 absolvoval na Harvardskej univerzite v USA. Štúdium ukončil roku 1957. Potom prešiel výcvikom pre poddôstojníkov a nastúpil do služby v prestížnej Akadémii kavaleristov (obrnená kavaléria) v Saumure. Napokon bol povolaný do alžírsko-francúzskej vojny, kde bol ľahko zranený. Oženil sa s Bernadette Chodron de Courcel, s ktorou má dve dcéry.

Už ako osemnásťročný sa podpísal pod Štokholmskú výzvu proti jadrovému zbrojeniu, k čomu ho viedlo jeho ľavicové zmýšľanie. Neskôr sa však z neho stal zapálený gaullista, podporujúci znižovanie daní, privatizáciu služieb, voľný trh a tvrdé bezpečnostné opatrenia.

V roku 1959 po skončení štúdia na Škole národnej administratívy vstúpil do služieb štátu ako člen kabinetu premiéra Georgesa Pompidoua na poste poradcu pre otázky Alžírska. Neskôr pôsobil ako štátny tajomník viacerých ministerstiev (1967-1968 štátny tajomník pre otázky zamestnanosti na ministerstve sociálnej starostlivosti, 1968-1971 štátny tajomník ministerstva hospodárstva a financií). Smrť Charlesa de Gaulla mu v roku 1969 otvorila cestu do Elysejského paláca. V rokoch 1971-1972 pracoval ako minister v úrade ministerského predsedu pre styk s parlamentom. V roku 1972 sa stal ministrom poľnohospodárstva, kde tvrdo hájil záujmy farmárov. Od roku 1974 viedol ministerstvo vnútra a pol poverený prípravou prezidentských volieb, ktoré sa mali konať o dva roky neskôr, avšak náhla smrť Georgesa Pompidoua to urýchlila.

Víťazom predčasných volieb sa v roku 1974 stal Valéry Giscard d’Estaing, ktorý si za premiéra zvolil práve Chiraca. Ten však po vnútorných nezhodách v roku 1976 dobrovoľne odstúpil.

V roku 1977 ho zvolili za starostu Paríža, kde zotrval až do roku 1995. Presadzoval programy starostlivosti o starých, chorých a slobodné matky, čo mu vynieslo vysokú popularitu a moc. V roku 1979 sa stáva poslancom Európskeho parlamentu.

V roku 1981 prvý raz kandidoval v prezidentských voľbách, no miesto neho ich vyhral Francois Mitterrand, ktorý si ho vybral za svojho premiéra. Bol to historický krok, pretože vo Francúzsku dovtedy nevládli premiér a prezident, ktorí by pochádzali s odlišných krídel politického spektra (tzv. „divoké manželstvo“). Tento fakt však nespôsoboval medzi nimi žiadne problémy, nakoľko Chirac sa staral predovšetkým o domácu scénu a Mitterrand mal na starosti medzinárodné dianie.

Druhý pokus o prezidentské kreslo mu v roku 1988 opäť nevyšiel, hoci tentokrát ho porážka čakala až v druhom kole, a tak ostal naďalej starostom Paríža. Tento post opustil až v roku 1995, kedy ho konečne zvolili za prezidenta. Vďačil za to svojmu programu, v ktorom sľuboval zníženie daní a vytváranie pracovných miest, hoci sa mu to nikdy veľmi nedarilo. Miesto toho na seba upozornil celý svet tým, že povolil testy atómových zbraní v Tichomorí, no pod tlakom voličov o toho musel o rok neskôr upustiť.

V roku 1997 rozpustil parlament a vyhlásil predčasné voľby, v ktorých jeho Hnutie za republiku utrpela prehru a zvyšné strany ho donútili prijať za premiéra Lionela Jopina, ktorý pochádzal z opozície, a zostalo to tak na nasledujúcich päť rokov. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, pretože mu ostala právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike, nemal však dosť síl na to, aby vyhlásil nové voľby, ktoré by mohli situáciu zmeniť v jeho prospech.

V roku 2002 sa jeho oponentom v prezidentskej kampani stal kontroverzný politik Jean-Marie Le Pen. Chirac horlivo vystupoval proti jeho extrémizmu, čo zrejme podnietilo 14. júla 2002 jedného z priaznivcov ultrapravicovej strany (volal sa Maxime Brunerie), ktorí vystupovali pri príležitosti osláv dobytia Bastily, aby ho postrelil. Stalo sa tak skôr, než ho stihol dav zneškodniť, no Chirac tento útok našťastie prežil.

Hoci jeho pôsobenie na poste prezidenta nebolo práve úspešné, nedokázala otriasť jeho stoličkou ani vysoká nezamestnanosť (jedna z najvyšších v rámci Európskej únie), ani útoky arabských teroristov či niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici. Práve naopak.

Dnes je vnímaný ako hlavný odporca voči vojne v Iraku. Spolu s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a ruským prezidentom Vladimírom Putinom volali po diplomacii miesto po vojenskom zásahu, čo mu len prihráva sympatie francúzskej verejnosti. Tento postoj mu vyniesol ostrú kritiku zo strany USA, ale aj rešpekt mnohých moslimských krajín. A nielen to. Zásluhu na jeho popularite má aj jeho charizma, dávne milostné aféry, milujúca žena a deti či záľuba v zápasoch sumo. Práve jeho manželka Bernadette sa rozhodujúcou mierou zaslúžila o jeho posledné víťazstvo, keď upútala pozornosť verejnosti vlastnou kampaňou na podporu manžela.