Ján Chryzostom Korec
Z Wikipédie
| Ján Chryzostom Korec | |
|---|---|
 |
|
| Narodenie | 22. január 1924 Bošany, Slovensko |
| Pozri aj Biografický portál | |
Ján Chryzostom kardinál Korec (* 22. január 1924, Bošany) je bývalý diecézny biskup nitrianskej rímskokatolíckej diecézy, autor kníh s náboženskou tematikou.
Obsah |
[úprava] Život
V roku 1939 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, neskôr až do roku 1950 študoval filozofiu a teológiu v Ružomberku, v Trnave a v Brne. Keď počas noci z 13. na 14. apríla 1950 komunistický režim násilne zlikvidoval rehole, ocitol sa v sústreďovacom tábore. Po prepustení z internácie odišiel do civilného života a pracoval ako robotník až do roku 1960. Kňazskú vysviacku prijal tajne v Rožňave 1. októbra 1950 z rúk biskupa ThDr. Roberta Pobožného. Už o rok neskôr, 24. augusta 1951, ho ako 27-ročného biskup Pavol Hnilica vysvätil v Bratislave na biskupa (tajná konsekrácia bola udelená na základe fakúlt, ktoré vydal pápež Pius XII. pre komunistické krajiny). Od biskupského svätenia používa rozšírené meno Ján Chryzostom Korec. V nasledujúcom období venoval svoju starostlivosť študentom teológie a privádzal ich ku kňazskej vysviacke. Veľkú pozornosť venoval aj laikom. Všetku túto činnosť však musel vykonávať tajne, pretože nemal od komunistického režimu oficiálny súhlas na kňazskú činnosť. V roku 1958 sa o neho začala zaujímať štátna bezpečnosť. Zatkli ho a 11. marca 1960 ho odsúdili za vlastizradu na 12 rokov väzenia. Väznený bol v Prahe na Pankráci, Ruzyni, vo Valdiciach, Leopoldove a v Ilave. Z väzenia bol prepustený v roku 1968. Po prepustení z väzenia až po dosiahnutie dôchodku v roku 1984 pracoval v rôznych robotníckych povolaniach. Popri tom však neustával vo svojej kňazskej službe, aj keď stále bez súhlasu štátnej moci. Stal sa pilierom tzv. tajnej cirkvi na Slovensku. Oficiálne biskupské insígnie dostal v roku 1969, 18 rokov po vysvätení za biskupa, na audiencii u pápeža Pavla VI.
V roku 1990 sa stal rektorom bratislavského seminára. 6. februára 1990 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za sídelného biskupa do Nitry. Krátko na to, 28. júna 1991, ho menoval za kardinála a pridelil mu titulárny kostol sv. Fabiána a Venancia v Ríme. Odvtedy je členom kongregácie pre Inštitúty zasväteného života a Spoločenstvá apoštolského života, ako aj členom pápežskej komisie pre kultúru. V roku 1999 v súlade s Kódexom cirkevného práva, podľa ktorého musí každý biskup po dovŕšení 75. roku svojho života podať abdikáciu do rúk pápeža, požiadal o uvoľnenie z pastierskeho úradu nitrianskej diecézy. 9. júna 2005 Svätá stolica oznámila, že pápež Benedikt XVI. prijal jeho rezignáciu a vymenoval za nového nitrianskeho diecézneho biskupa Viliama Judáka, ktorého slávnostná vysviacka sa uskutočnila 16. júla 2005.
[úprava] Ocenenia
Za pevné postoje a nezlomnú vieru mu boli udelené viaceré ocenenia a čestné doktoráty. Jeho celoživotnú prácu ocenili napr. Univerzita Notre Dame Indiana v USA (1986), Univerzita v Bridgeport v USA (1992), Katolícka univerzita vo Washinghtone (1993), získal aj čestný doktorát Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 1993 získal vyznamenanie Francúzskej republiky a v roku 1999 štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku I. triedy.
[úprava] Kritika
Časť verejnosti mu vytýka, že prejavuje pozitívny postoj voči Jozefovi Tisovi a prvej Slovenskej republike. Poukazujú napríklad na to, že v roku 1990 odhalil Jozefovi Tisovi pamätnú tabuľu v Bánovciach nad Bebravou alebo 18. apríla 1997 pri príležitosti 50. výročia Tisovej popravy odslúžil v Nitre zádušnú omšu. Je tiež známy jeho výrok o tom, že Jozef Tiso po celú existenciu štátu nepodpísal jediný trest smrti, alebo iné vyjadrenie, že mu nie sú známe žiadne dôkazy o Tisovej vine. V auguste 1997 sa verejne zastal exilového historika Milana Stanislava Ďuricu v súvislosti s jeho kontroverznou knihou Dejiny Slovenska a Slovákov, ktorá obhajuje viacerých politikov z obdobia prvej Slovenskej republiky, ako aj vojnovú republiku samotnú.
[úprava] Tvorba
Jeho knižná tvorba predstavuje vyše 80 titulov kníh. Vyšli vo viacerých vydaniach a sú súčasťou slovenskej kresťanskej literatúry 20. storočia. Jeho spisovateľská činnosť je obsiahnutá aj v početných samizdatoch a rôznych časopisoch. Niektoré z jeho diel:
[úprava] Dielo
- 1949 - O pôvode človeka
- 1971 - Nad vznikom a vývojom života
- 1971 - O kompetencii vied
- 1982 - Záchrana v Kristovi
- 1985 - Vo svetle blahozvesti
- 1986 - Úvahy o človeku
- 1987 - Kristov kňaz
- 1987 - O poslaní kňaza
- 1987 - Cirkev uprostred problémov
- 1987 - Cirkev v rozvoji
