Aprílové povstanie
Z Wikipédie
Aprílové povstanie (po bulharsky: Априлско въстание) bolo povstanie Bulharov proti osmanskej nadvláde v apríli a máji 1876. Bolo krvavo potlačené, ale nepriamo o rok neskôr vyvolalo rusko-tureckú vojnu, v dôsledku ktorej sa Bulharsko stalo nezávislé.
Cieľom povstania bolo vybojovať si národnú a politickú nezávislosť bulharského ľudu, ktorý bol 500 rokov pod nadvládou Turkov. Aprílové povstanie bolo podmienené procesom národného obrodenia Bulharska, ktorý začal začiatkom 18. storočia a svoj vrchol dosiahol v 60 a 70. rokoch 19. storočia.
Obsah |
[úprava] Podmienky pred povstaním
Zmeny politických a hospodárskych pomerov v Osmanskej ríši, ktoré nastali po Krymskej vojne v rokoch 1853 – 1856, boli dôsledkom rozšírenia nových tendencií. Na jednej strane, väčší import a konkurencia lacných priemyselných výrobkov zo západnej Európy likviduje rad poľnohospodárskych firiem a na druhej strane – niektoré tradičné odvetvia priemyslu sa prispôsobujú novým pravidlám, ktoré tak silnejú a rýchlejšie sa rozvíjajú. Do poľnohospodárstva prenikajú nové, progresívnejšie formy organizácie práce. Vznikajú nové, hoci aj malé priemyselné parky. Aj napriek rozpadajúcemu sa osmanskému feudálno-despotickému systému, výroba tovaru v Bulharsku prudko narastá. Rastúca tendencia kapitalistického rozvoja zapríčinila veľké oživenie cirkulácie tovaru, peňazí a práce. Bulharský obchod sa dostal do európskej kapitalistickej poľnohospodárskej sféry, začal do neho prenikať zahraničný kapitál, nahromadilo sa bohatstvo a nové možnosti výroby tovaru súkromníkov. Týmto spôsobom rozvíjajúce sa moderné výrobné vzťahy dosiahli taký stupeň rozvoja, pri ktorom vznikajú objektívne dôvody na vypuknutie revolúcie proti starým pomerom. Základnou hnacou silou bulharskej národnej revolúcie bolo meštianstvo a malí a strední podnikatelia.
Aprílové povstanie by sa nemohlo uskutočniť bez tých udalostí, ktoré mu predchádzali. V nich bulharský národ zbieral skúsenosti. Takou udalosťou bola napríklad aj Krymská vojna v rokoch 1853 – 1856, ktorá sa aj napriek prehre Rusov stala novým odrazovým bodom v boji za bulharskú národnú slobodu. Do popredia vo vojne vystupuje postava Georgia Stojkova Rakovského, ktorý vytvoril základy revolučnej ideológie a začal organizovať národnooslobodzovacie hnutie. Práve on inicioval vznik Prvej bulharskej légie v Belehrade. Okolo neho sa zoskupili bulharskí revoluční emigranti v Rumunsku. Angažoval sa aj v organizovaní čát Panajota Chitova a Filipa Totju v roku 867 a Chadžiho Dimitâra a Stefana Karadžu o rok neskôr. Druhou revolučnou postavou bol Vasil Levski, ktorý po Rakovského smrti spolu s Ljubenom Karavelovom a Christom Botevom prevzal velenie. Bol perfektný stratég a organizátor Vnútornej revolučnej organizácie. Nemalú rolu v aktivizovaní hnutia za sociálne a národné oslobodenie má aj vybojovanie bulharskej nezávislej cirkvi v roku 1870.
[úprava] Príprava povstania
V lete roku 1875 v Bosne a Hercegovine vypuklo povstanie, ktoré pokračovalo tri roky. Prvé úspechy búriaceho sa ľudu v týchto dvoch oblastiach si všímajú aj bulharskí emigranti a snažia sa ich postupy napodobňovať v ich Starozagorskom povstaní v roku 1875. Toto povstanie bolo ohlasom respektíve odpoveďou na povstanie v Bosne a Hercegovine. Bulharské povstanie nemalo úspech, a tak sa rýchlo začalo pripravovať ďalšie. Dátum vypuknutia nového – Aprílového povstania – bol stanovený na apríl roku 1876. Hlavným organizátorom budúceho povstania mal byť revolučný výbor v meste Gjugevo, ktorý na tento účel vznikol koncom roka 1875. Podľa jeho vypracovaných plánov bolo bulharské územie rozdelené na 4 revolučné okresy: 1. Târnovský, s centrom v Gornej Orjachovici (na čele so Stefanom Stambolovom a pomocníkmi Christom Karaminkovom (prezývaným Bunito) a Georgim Izmirlievom); 2. Slivenský (Ilarion Dragostinov, vojvoda Stoil, Georgi Ikonomov a Georgi Obretenov); 3. Vračanský (Stefan Zaimov, Nikola Obretenov, Georgi Apostolov a Nikola Slavkov); 4. Plovdivský (Panajot Volov a Georgi Benkovski). Aby sa predišlo chybám, ktoré sa vyskytli v Starozagorskom povstaní, revolučný výbor sa snažil určiť aj presný dátum povstania. Taktiež boli určené aj ostatné oblasti, kde má povstanie vypuknúť – konkrétne v pohorí Stara Planina v časti od Vračanského do Slivenského regiónu, Srednej gore a Rodopách. Tieto oblasti boli doslova nadiktované revolučným výborom. Ten sa chcel poistiť, že povstanie vydrží dlhší čas, pretože spomínané oblasti boli umiestnené v horách, kde si to nevyžadovalo, aby partizáni boli až tak veľmi vyzbrojení. Cieľ povstania bol jasný – upozorniť európske štáty, zvlásť ruskú diplomaciu, na bulharskú národnostnú otázku. Plán revolučného výboru bol vypracovaný naozaj dokonale. Obsahoval aj evakuačné miesta, kde by sa malo premiestniť obyvateľstvo v prípade priameho ohrozenia Turkami.
Keď už bolo všetko pripravené na začiatok povstania, po prechode cez Dunaj každý zaujal svoje určené miesto a chopil sa svojej roboty. Začali vznikať nové revolučné výbory a staré postupne obnovovali svoju činnosť. Po obesení Vasila Levského v roku 1873 však ako keby nastal útlm. Zvláštnu pozornosť si vyžadovala technická príprava povstania – zhromažďovanie zbraní, nábojov a potravín. Určujú sa najlepšie miesta na boj proti nepriateľovi, zabezpečujú sa vojenskí špecialisti, zakladá sa tajná výborová zásielková služba a tajná polícia. Najusilovnejšie sa na povstanie pripravujú vo štvrtom Plovdivskom okrese. Hlavným organizátorom sa stal Georgi Benkovski, ktorý sa neskôr stal riaditeľom tohto okresu. Nezaostávajú však ani v ostatných okresoch. Stefan Stambolov a jeho dvaja pomocníci, ktorých podporuje učiteľ Bačo Kiro Petrov, Stefan Pešev a ostatní emigranti z Rumunska ako napríklad Pop Chariton. V slivenskom okrese s prípravou povstania trocha zaostali pre nezhody medzi ľudom a revolučným výborom. Stoil sa oddelil a založil povstaleckú základňu na kraji mesta Sliven. Neskôr však všetko nechal tak a odišiel do hôr za partizána. Vo vračanskom okrese príprava povstania bola úplným fiaskom, pretože tu sa revolučný výbor nevedel vôbec dohodnúť. Členovia boli nútení odísť do Rumunska a tam všetko znova premyslieť. Aby ich podporil a nejako im pomohol, stretol sa s nimi aj Christo Botev, ktorý sa zo svojou čatou chystá prekročiť rieku Dunaj.
Do prípravy aprílového povstania sa zapájajú aj členovia bulharskej revolučnej emigrácie v Rumunsku. Chcú získať peňažné prostriedky na založenie vojenských kádrov, ktoré mali za úlohu pomáhať čatám.
Ako podpora v boji za slobodu vojakom slúžilo aj čítanie revolučnej poézie Dobriho Čintulova, Christa Boteva a iných bulharských autorov.
14. apríla 1876 bolo zvolané zasadanie Gjurgevského revolučného výboru, na ktorom sa mal prerokovávať priebeh povstania a jeho niektoré otázky. Jeden z poslancov však robil Turkom spojku, a tak sa Turci dozvedeli o všetkom, čo sa na zasadnutí udialo. 19. apríla bol tureckými policajtmi v Koprivštici zatknutý hlavný koordinátor revolučného výboru Plovdivského okresu Panajot Volov. Todor Kableškov chcel akcii zabrániť a spolu so svojimi ľuďmi ich napadol a začal do nich strieľať. Časť policajtov bola na mieste mŕtva a druhá časť stihla ujsť. Táto akcia bola podnetom na vyhlásenie Aprílového povstania. Bolo to 20. apríla 1876. Okamžite po tejto udalosti Todor Kableškov posiela do Panagrjurišta členom štvrtého revolučného výboru list (známy ako Krvavý list, pretože bol symbolicky podpísaný krvou jedného zo zabitých policajtov), v ktorom vyzýva všetkých Bulharov k zapojeniu sa do revolúcie. Po doručení listu štvrtému revolučnému výboru Georgi Benkovski hneď vyhlasuje začiatok povstania. Vzniká vojenská rada, tzv. dočasná vláda, ktorá sa stala hlavným orgánom štvrtého revolučného výboru. Jeho úlohou bolo riadiť vojenské veci. Menuje vojaka Ivana Parpulova za vodcu čaty, ktorá má robiť spojku medzi mestami Panagjurište a Koprivštica. Hneď po vyhlásení povstania nastáva rozdelenie úloh. Panajot Volov a Georgi Ikonomov odchádzajú do severozápadnej oblasti a Georgi Benkovski, ktorý medzičasom organizuje svoju čatu, horlivo rozširuje začiatok povstania medzi ľudom v dedinách. 22. apríla sa v Panagjurište posvätila revolučná vlajka, ktorú vyrobila učiteľka Rajna Popgeorgieva Futekova. Od tohto momentu bola vlajska známa tiež pod menom kňažná Rajna.
Postupom času sa správa o začatí povstania rozšírila po všetkých dedinách v západnej časti pohoria Sredna gora, dolinou rieky Marica a Rodopami. V Srednej gore vzniká podľa vopred vypracovaného plánu niekoľko dôležitých bojových oblastí – Panagjurište, Koprivštica, Petrič a vrch Eledžik, kde sa sústreďuje povstalecké obyvateľstvo.
[úprava] Priebeh povstania
Rýchlo sa šíriace povstanie Turkov veľmi znepokojovalo. Preto musela Vysoká porta v Carihrade prijať zásady, ktorými by potlačila povstanie. Na revolučné územie poslala ťažko a dokonale vyzbrojených vojakov z Južnej Bezarábie. Aj napriek tomu, že buriči nemali šancu uspieť proti takej armáde, horlivo bojovali. Prvá padla pevnosť Klisura. Bolo to 26. apríla 1876. Armáda tureckého panovníka beja Tosuna obsadila a vypálila. O niekoľko dní neskôr, 30. apríla 1876, padlo Panagjurište. Najdlhšie sa bránili ľudia pod vrchom Eledžik, ktorým velil Telijski. Aj Koprivštica dostala výstrahu, že bude vypálená. Mesto však zachránili ľudia, ktorí sa poskladali na kauciu. Na to však Turci pri devastovaní krajiny zabudli a neskôr zničili celé mesto. Keď padlo aj posledné mesto – Koprivštica – povstanie v Srednej gore bolo prakticky potlačené. Keď Turci videli, že Karlovo a iné dediny v jeho okolí sa nebúria, mali podstatne uľahčenú cestu k Rodopám. Nemali zľutovanie so žiadnym človekom. Každého vraždili tradičným tureckým ukrutným spôsobom – napichovaním na koly. 30. apríla 1876 Turci obkľúčili Bracigovo. O šesť dní neskôr sa k nim pridala ďalšia časť tureckej armády. Ľud v meste stále viac besnie a márne bojuje proti veľkej armáde. Po tom, ako sa vzdali tureckej armáde, bol zatknutý Vasil Petleškov spolu s ostatnými revolucionármi. V tureckom zajatí bol kruto mučený. Aby ďalej nemusel znášať takéto bolesti, otrávil sa.
2. mája 1876 Turci zvádzajú boj o mesto Batak. Miestni povstalci obkľúčení Ahmedom Barutalijom sú rýchlo porazení a celé obyvateľstvo mesta je kruto zavraždené. Za tri dni tu zahynulo 3000 ľudí – mužov, žien a detí. Na rade bola Peruštica. Ani tu, napriek menším problémom, nestrávili Turci veľa času. Zdevastovali kostol, v ktorom sa ukrývali niektorí vodcovia čaty – Petâr Bonev, Spas Ginev a Kočo Čestmenski, Oni prejavili najväčšiu odvahu postaviť sa voči vrahom. Aby nemuseli zahynúť v rukách nepriateľov postriľali svoje manželky a deti a nakoniec samých seba. Po nich ich nasledovali mnohí ďalší buriči.
Najhoršie na tom bol prvý revolučný okres. Väčšina vodcov revolučného okresu v Gornej Orjachovici, Târnove a Ljaskovci boli zajatí. Bohužiaľ, medzi nimi bol aj Georgi Izmirliev – hlavná spojka medzi výborom a ľudom. Napriek tomu 28. apríla 1876 vznikla nová povstalecká čata sformovaná z obyvateľov dedín Musina, Bjala čerkva, Michalci, Dičin a Višovgrad. Na čele čaty stál Pop Chariton a za vojenského veliteľa bol zvolený Petâr Parmakov. Vlajkonosičom sa stal Dimitâr Atanasov-Rusčuklijčeto a čatu dopĺňajú ešte Bačo Kiro, Christo Karaminkov a iní. Jej úlohou bolo spojiť sa s ostatnými povstalcami a na Balkáne viesť boje proti Turkom. S nimi sa však stretla už na druhý deň pri Drjanovskom kláštore. O 9 dní neskôr nepriateľ kláštor dobyl. Mnoho ľudí v boji umrelo, a tí, ktorí prežili boli súdení.
Povstanie zachvátilo aj Gabrovský a Slivenský kraj. Hoci bol predseda revolučného výboru Stefan Pešev zatknutý, obyvateľstvo v dedinách s radosťou povstalo a bojovalo proti armáde. V boji im pomohla aj čata Canka Djustabanova. Aj ten však padol do zajatia a bol obesený v Târnove. Poslednou nádejou pomoci v povstaní v Târnovskom revolučnom okrese bola čata Christa Patreva, v ktorej boli zhromaždení obyvatelia mesta Trjavna a niektorých dedín v Gabrovskom Trjavnenskom okrese. Zo začiatku sa jej darilo veľmi dobre, ale po niekoľkých dňoch dlhých bojov bola čata kruto porazená. Čo sa týkalo Slivenského okresu, tu sa povstanie až tak nerozmohlo. Jeho príčinou bolo masové zatýkanie revolucionárov. 3. mája 1876 sa však podarilo zorganizovať malú čatu pod vedením Ilariona Dragostinova a Georgia Obretenova, ktorá sa neskôr spojila s povstalcami z Jambola. Takto sa vydala bojovať proti nepriateľovi. V polovici mája však bola Turkami zlikvidovaná.
Pochybnosti, nesúhlas a chýbajúce jednotné vedenie ako aj neskúsenosť mladých vodcov Vačanského revolučného okresu boli príčinou absolútneho fiaska v organizácii povstania. Tým pádom čata Christa Boteva, ktorá mala 17. mája 1876 prešla Dunaj, nemala podporu a Turci ju tak i ľahko zničiť. Stefan Zaimov sa ešte pokúšal vo Vraci zorganizovať povstanie, to však nemalo úspech.
Spolu s čatou Christa Boteva v ten istý deň prešla v severozápadnej časti krajiny pri meste Tutrakan Dunaj aj čata Todora Stojanova. Ani tá však nestihla uskutočniť svoj zámer – pomôcť povstalcom z druhého revolučného slivenského okresu v Starej Planine – a bola kruto porazená pri meste Araplar (dnes Aprilovo).
V juhozápadnom Bulharsku v doline rieky Struma i Bregalnica vypuklo v polovici mája 1876 Razlovské povstanie. Jeho hlavným organizátorom bol Dimitâr Popgeorgiev-Berovski a Stojan Razlovski. Obaja chodia po mnohých dedinách a zbierajú nových dobrovoľníkov. Bohužiaľ ani 40 ľudí, ktorí vstúpili k nim do čaty neodolalo Turkom a v polovici mája bola čata porazená.
Koncom mája a začiatkom júna roku 1876 bolo Aprílové povstanie všade potlačené. Za jeden mesiac bolo zabitých 30 000 ľudí. Vyhorených a okradnutých bolo stovky dedín a miest. Tisíce povstalcov bolo zajatých a poslaných do zajatia.
[úprava] Výsledok povstania
Napriek krutému potlačeniu hrá aprílové povstanie hrá v histórii bulharského národa významnú rolu. Je obrazom vôle bulharského národa v boji za svoju národnú nezávislosť.
Povstanie malo veľký ohlas aj v zahraničí. Keď vyšli v európskych novinách fotky kôp mŕtvych Bulharov, viacero významných osobností po celej Európe vyjadrilo veľmi kritické stanoviská voči praktikám v Osmanskej ríši. V Rusku a niektorých iných štátoch sa masovo rozšírilo hnutie na podporu spravodlivého boja za slobodu bulharského národa. Aprílové povstanie stavia národnostnú otázku Bulharska do stredu medzinárodného politického života a žiada si jej neodkladné riešenie. Povstanie z roku 1876 bolo príčinou Carihradskej konferencie konanej v rokoch 1876 – 1877, na ktorej sa riešila otázka Ruska a jeho radikálnej zainteresovanosti na Balkáne, ako aj konečné riešenie bulharskej národnostnej otázky. V roku 1877 Rusko začalo pod vplyvom tohto povstania proti Osmanskej ríši rusko-tureckú vojnu s oficiálnym zdôvodnením, že chce oslobodiť Bulharov a ostatné balkánske národy spod osmanského útlaku.
